Všetko sa to začalo krachom New Yorskej burzy. Čierny deň v dejinách korporatívneho kapitalizmu, po ktorom v maklérskej Príručke mladých svišťov nezostal kameň na kameni. Ekonómovia pochybili, ľudia hladovali. Aké nespravodlivé...
Východoeurópska utečenecká vlna naivne nasmerovaná za Veľkú mláku na seba nedala dlho čakať. Zlom v slovenských dejinách plných geneticky zakódovaného národného izolacionizmu - okrem iného. Všetci zdraví slovenskí valibuci nechali svoje mladé dvojciferné rodinky na rodnej hrudi a pobrali sa zarábať ťažké doláče v uhoľných baniach kdesi v Texase. Viacerí sa vrátili, viacerí ostali, niektorí zbohatli, iní ešte viac schudobneli. Taký bol vtedy život. Aký je dnes?
Keď som 1. júna tohto roku nasadal do nízkonákladového tyrkysového dvojplošníka írskej leteckej spoločnosti, na desatoro hladných krkov, ktoré som zanechal doma, som vôbec nemyslel. Asi preto, že žiadna za mňa vydatá švárna deva na mňa nikde v lazoch nečakala, o spoločne splodených potomkoch radšej ani nehovoriac.
Myslel som na celkom iné veci. Napríklad na to, koľkože postkomunistických potenciálnych gastarbeiterov uvažuje rovnako ako ja? Minimálne päť z nich práve sedí v tom istom lietadle - spolužiaci z výšky. Naozaj je ich len päť plus ja? X-krát toľko? Čomu sa rovná ‘x’?
Rovnica o jednej neznámej bola vyriešená v momente, ako sme sa ocitli v hlavnom meste štvormiliónového Írska. Človek by neveril, ale v Dubline sa angličtina pomaly ale isto stáva menšinovým jazykom. Poľskí, českí, slovenskí, maďarskí a iní kufre ťahajúcich mladí východoeurópania boli všade naokolo. Žeby krach na londýnskej burze? Alebo skôr obyčajná liberalizácia írskeho pracovného trhu spojená s rozšírením Európskej únie o desať ekonomicky zaostalých post socialistických krajín? Tak či onak, na príčine v tejto chvíli nezáležalo. Dvojpercentná dublinská nezamestnanosť je síce pekná vec, ale všetko nasvedčovalo tomu, že počet uchádzačov o voľné pracovné miesta ďaleko prekračoval možnosti niekdajšieho tigra európskej ekonomiky (medzi nami, dnes už len prežratého lenivého geparda, ktorý dobrých pár rokov žiadnu antilopu v zuboch nedržal).
Dva týždne zúfalého obehávania dublinských krčiem, reštaurácií, supermarketov, zverimexov, outdoorov, job centier, obchodov s fotografickým príslušenstvom, dámskych nóbl butikov, hračkárstiev, kníhkupectiev... nakoniec predsalen priniesli svoje ovocie. Neustále tlačenie nových a nových životopisov, dopisovanie nových a nových klamstiev o predchádzajúcich pracovných pozíciách bolo už také únavné, že myšlienka na potupný návrat domov každým dňom silnela.
Napriek tomu, že počet mojich odpracovaných hodín za barovým pultom nikdy neprekročil číslo 10, po štrnástich dňoch sa mi podarilo zohnať prácu v štýlovom irish pube so sedemdesiatročnou tradíciou, náročnými furt-tými-istými štamgastami a údajne najlepším Guinessom v meste.
A pokiaľ ide o zárobok, pri 30 hodinovom pracovnom týždni sa o žiadnych horibilných cifrách baviť nemožno.
Ale, ako hovorí staré slovenské porekadlo z čias protihabsburgského Rákocziho povstania, lepšie lietadlom do Dublinu ako drôtom do oka...
(tu bí kontiňjút...)
