Klasická realita, keď sa ocko v Deň Boží skoro ráno odtrepal do krčmy, počkal si na poobedňajší futbalový zápas vysielaný v televízii a s dvojciferným počtom pív v pažeráku sa poštvornožky vrátil k svojej mnohopočetnej rodinke, je už dnes v Írsku takmer minulosťou. Potom, čo sa z irish pubov vytratil šedivý cigaretový smrad, stali sa miestom trávenia spoločných rodinných chvíľ.
Kto si už len pred viac ako rokom vedel predstaviť tú hrôzu: typicky začmudené írske puby po zavedení zákazu fajčenia prídu o svoju atmosféru, ľudia prestanú chodiť na pivo, Íri možno dokonca prestanú piť...
Aká je dnes skutočnosť?
Írske pohostinské zariadenia sú naozaj viditeľne prázdnejšie ako kedysi. Ide však len o optický klam. Na stoloch ležia desiatky nedopitých Guinessov zakrytých podpivníkmi – miestny argot preložiteľný ako „Išiel som si zapáliť, Boh vás ochraňuj pred vylievaním môjho piva!“ Vonku postávajú hlúčiky nervóznych fajčiarov pumpujúcich do seba jednu cigaretu od druhej, vo vnútri sedia ženy a deti čakajúce na svojich živiteľov rodiny. Na vonkajších stenách visia mohutné kovové popolníky, väčšina špakov napriek tomu aj tak končí na chodníku.
Vo zvyšku Európy sa zatiaľ veselo pofajčieva. Bojovníci za ľudské práva berú v súvislosti so smoking banom do úst slová ako diskriminácia a segregácia, minister Zajac stavia v reštauračných zariadeniach povinné udiarne, vo väčšine krajín si v reštauračných zariadeniach vystačia aj s vizuálnym oddelením fajčiarskej a nefajčiarskej zóny. A pritom je to také smiešne a jednoduché – zakryť nedopité pivo podpivníkom, vyjsť na čerstvý vzduch a po piatich minútach sa s mozgom plávajúcom v nikotíne vrátiť dnu.
Kým budú v parlamentoch členských štátov EÚ sedieť prevažne vyznávači tohto nezdravého civilizačného zlozvyku, starostlivosť štátu o práva nefajčiarov sa bude začínať a končiť povinným varovaním na škatuľkách od cigariet:
Fajčenie škodí Vám a ostatným okolo Vás
(autor je fajčiar)
