Kam mieriš svetový futbal?

Hlavným pozitívom je bezchybná organizácia, Nemci naozaj dokázali pripraviť perfektný šampionát, ktorý bol ozajstnou oslavou futbalu. Jasne sa tiež potvrdilo, že ostatné kontinenty na Európu a juhoamerické kúzelnícke duo ešte nemajú, čo je však skôr škoda ako úspech. Prečo škoda? Lebo takmer všetky európske kluby predviedli skvelé taktické, strategické a technicky vyspelé výkony, ale....ale chýbalo im viac útočnej invencie. Bohužiaľ hlavne Brazília, ale aj Argentína predviedli ešte menej. Neukázali to čo od nich celý svet čakal, to čo zdobilo Brazíliu v minulosti a Argentínu v bojoch v skupine smrti – oku lahodiaca útočná hra. Svoje prednosti hodili obe krajiny v play off za hlavu a zmenili sa na raz útočiace a v prípade potreby betónovacie tímy. Šampionát jasne ukázal, že ostatné americké a ázijské tímy na európske nemajú. Africké a predovšetkým Austrália ukázali skvelé chvíľky ale doplatili na chyby a nepriazeň šťasteny. Dôvod prečo sa mimoeurópske tímy až na Austráliu nepresadili je jasný- nevytvorili tím, tím ktorý by veril vo svoje schopnosti, tím, ktorý by ťahal za jeden koniec povrazu, tím ktorý by bez rešpektu dokázal zaskočiť favorita. Čo ma však na súčasnom futbale najviac trápi a zlostí je ustavičné filmovanie a unfair hra. Vážne nedokážem pochopiť ako sa niekomu môže páčiť počínanie Portugalska na MS, nech sa na mňa nikto nehnevá, ale 90 percent tímu by zaručene obstálo v konkurze do Filmárika a Filmušky na výbornú. Neustále padanie pri najmenšom dotyku spoluhráča, srdcervúce stony a krkolomné pády sú repertoár, ktorý ovládajú dokonale. Nesnažím sa obhajovať Zidanea a už vôbec nie Rooneyho, ale faktom je že protihráči ich veľmi neférovo a cielene vyprovokovali. Zidane sa stal právom držiteľom Zlatej lopty, lebo sa ako jeden z mála dokázal na ihrisku oduševniť pre hru, dať jej myšlienku a strhnúť ostatných spoluhráčov, divákov i média. Veľa ľudí vraví, že tento šampionát rozhodli tréneri, súhlasím, za neúspech Anglicka a Brazílie môžu hlavne oni. Nedokázali prispôsobiť štýl hry svojho mužstva kľúčovým hráčom. Pred šampionátom som držal nekriticky palce všetkým Európanom, o štyri roky budem držať palce mužstvám s hrou podobnou tohtoročnej Ghane, Austrálii či Pobrežiu Slonoviny, lebo ako už hovorili Sparťania. Zomrieť treba na štíte, alebo so štítom. A nie pri zbabelom celozápasovom bránení výsledku, na to nikto spomínať nebude. Spomínať sa bude na otočenie zápasu Austrália- Japonsko v posledných minútach, na zápasy Ghany proti Talianom, či Čechom, alebo aj na poltucet lahôdkových gólov Argentíny Srbsku.