Sem-tam som si obzrela okolo prechadzajuce slapky, obcas peknu suknu, chvilami sa zadivala do prazdna. S otvorenym ruksakom po pravici som bola myslienkami v case spanielskej reconquisty.
Odrazu tu bol chlapik v siltovke opat....v ruke drzal moju tasticku. Tu, co si strazim ako oko v hlave. Nosievam v nej moje tohtorocne vsetko. Pas, peniaze, vkladnu knizku, mobil adresar,...
"Ukradli ti ju. Videl ho utekat. Vsetko rozhadzal, a potom ju odhodil. Ja som ta spoznal vdaka fotke v pase," povedal mi plynulou spanielcinou podavajuc mi tasku.
Nemo som ju vzala.
"Skontroluj si, ci mas vsetko. A, davaj si pozor." Odisiel.
Este stale nic nechapajuc som mu podakovala. Prezrela som prinesenu tasku, vsetko bolo dnu. Penazenku som nahodou nechala na inom mieste v ruksaku a par slovenskych minci, ktore som mala vedla pasu, zostali.
Nechapem. kedy? ako?..KEDY? AKO? ...nechapem.
Zhlboka som sa nadychla, pozrela sa dookola a bez rozmyslania roztvorila mapu Sevilly hladajuc najrychlejsiu cestu do, pred turistami ukrytej, stvrte stareho mesta, kde sa liecia smutne chvilky a roztraseny hlas.
Po uliciach tam chodia babky v kvetinovych zasterach, najdete tam bary lacne a utulne, macky cierne a pritulne, vonave pekarne a odpovede na vsetky otazky.
Nechala som za sebou krasnu Plaza Espana, monumentalnu katedralu, zeleny Park Marie Luisy (tusim Luisy) i vychyrenu vezu Torre de oro. Nech. Mierila som rychlym krokom medzi tie osarpane domy, krivolake ulice a hladive pohlady starych Sevillcanov.
Pomaly sa mi dychalo lahsie.
