Vsetko to zacalo uplne nevinne. Pred prvymi vysokoskolackymi prazdninami som si povedala, ze uz stacilo dovoleniek s rodicmi, vylihovania na kupalisku a letnej nudy. Cosi vo vnutri mi hovorilo, ze je najvyssi cas ist do sveta, vyskusat si jazykove znalosti v praxi a na vlastne oci uvidiet aspon cast z toho, co som poznala len z hodin geografie.
Moj povodny plan niesol nazov Leto v Anglicku...ale..skoncila som v Spanielsku, a to hned v jeho najcarovnejsej casti, horucej Andaluzii.
Do oblasti flamenca a corridy som sla vobec po prvykrat. Toto dobrodruzstvo ma vsak viac prvychkrat. Prvykrat som letela lietadlom (a to som hned ziskala lukrativne miesto pri pokyvkavajucom sa kridle..aby cesta este viac zvysila moj adrenalin). Prvykrat som odchadzala z domu prec na dlhe dva mesiace...do krajiny, o ktorej som dovtedy nevedela takmer nic. Nepoznala som jej jazyk, zvyky, historiu, navedela som, aki ludia tam ziju, ako im uteka cas...
A zrazu som bola tam. V kraji cervenej zeme, vonajucom kozami, mandlovnikmi, olivovym olejom a pohodou pod konciarmi Sierry Nevady. Prave tato vona bola prvou iskrickou, ktora mi rozbuchala srdce a zrychlila dych. A to som este nepoznala miestnych obyvatelov. Hned pri prvych stretnutiach s nimi som vsak zistila, ze su nadherni. Ludia so srdcom na dlani a vecnym usmevom na tvari. Ci to bola Maria, mama styroch synov, trochu fotomaniacka, ktora jazdi po andaluzskych poliach na zaprasenej fiatke, hoci nevlastni vodicky preukaz, a robi skvele karamelove pukance. Ci to bol jej sympaticky manzel Manuel, ktory by mal po styroch synoch konecne rad dceru alebo ich usmievava prababicka, ktora ma krmila akoby som bola ich vlastna.
Pasli sme spolu kozicky, sadili sparglu, polievali mandlovniky, piekli roscos... a tak Spanielsko zo dna na den zaplnalo moje srdce.
Andaluzski priatelia ma zahrnuli do svojho zivota. A ja ich do mojho. Ukazali mi, co znamena navzajom si pomahat, ako chuti dobrota a aku farbu ma pohostinnost. V ich jednoduchom bielom dome bez radiatorov som sa citila ako doma...taki boli blizki Slovakom. Az na male, v tomto pripade nepodstatne, drobnosti su ako my. Hoci oni maju na vsetko cas, veceraju prilis neskoro a su ovela viac opaleni.
Aj ked som skoro vobec nerozumela ich reci, navzajom sme sa rozpravali...nasou vlastnou recou. Ja som videla dobrotu a uprimnost v ich ociach, oni azda nadsenie v mojich...a to bola rec, ktora nepotrebovala slova...
No potom prisiel september a ja som sa musela vratit z krajiny, ktora moje srdce naplnila dovtedy nepoznanymi pocitmi, vonami, chutami a farbami, opat do triezvej studentskej reality.
Dnes sedim v modernistickom byte v centre Barcelony hoci uz s rozsirenejsimi poznatkami o Spanielsku, uz ovladam jeho jazyk, kulturu, speciality, historiu. No este stale sa mi pri slovicku Espana mierne rozbucha v hrudi.
Vtedy sme sa rozisli prilis rychlo. Zostala som mu cosi dlzna...aspon jeden bozk...
