Tento sympaticky dochodca, milovnik sladkosti a domacich zemiakovych lupienkov, srdcom ozajstny andaluzan a dusou dvadsiatnik, mi s radostou ukazal svoje mesto.
A krmil ma dokonalymi cordobskymi pochutkami. Za par dni stravenych v Cordobe som tak urcite mierne pribrala, no okostovala vsetko od vyprazaneho bycieho chvosta cez ranajsie hrianky s olivovym olejom az po tunajsie speciality prvej kategorie - flamenquinos (nieco ako stocene rezne plnene encianom, sunkou cim paprikou).
Chodila som za Antoniom ako tien. Do barov v uzkych ulickach zidovskej stvrte, do masiarstva s najchutnejsou sunkou, na rannu kavu s mliekom do blizkej restauracie. Vodil ma miestami, kam by som sama nevkrocila. Nie zo strachu, ale z nevsimavosti.
Za dva dni v jeho spolocnosti som si zvykla (hoci sa zrejme v pripade dvoch dni o zvyku hovorit neda) ranajkovat za barovym pultom, nenosit so sebou stale flasku vody, ale sa zastavit v "pocestnom" bare a neodist odtial, kym mi barman neporozprava celu svoju zivotnu odyseu.
Zda sa mi normalne po sytom obede s troma chodmi nevyjst az do siestej z domu a k veceri si nesadnut skor ako o pol dvanastej v noci.
Zivot Cordobcana Antonia, taky bezny v Andaluzii, sa mi dostal pod kozu.
Ano, Cordoba pre mna vzdy zostane spojena so svetoznamou mesitou, vacsmi vsak s antoniovym nelegalne postavenym domom na cordobskom predmesti.
Cordoba bude pre mna vzdy flamenco. Vacsmi vsak piesen Nadie me da un beso, ktorou si antoniov kamarat z detstva nasiel adoptivnu mamu. Piesen a kostym pre flamenco, zaveseny v antoniovej skrini.
Cordoba pre mna zostane spojena s toreadormi, ovela viac sa mi ale do pamati vryje moment, ked mi Antonio odrecitoval presny datum smrti znameho toreadora Manolina...
taka je moja Cordoba...
Aa, skoro by som zabudla. Ze co ma Cordoba spolocne so Sandokanom? Spytajte sa Antonia. Ci ktorehokolvek Cordobcana. Aspon mate dovod zastavit sa. Neolutujete.
