Univerzita v Granade, založená v roku 1531. Znie to veľkolepo, a pritom je tam celkom príjemne. Vyučovanie mi začína o desiatej dopoludnia. Hneď na prvej prednáške mi deň správne naštartuje veselý chlapík Salvadore, teda pán profesor. "Prezenčku" nerobí, vždy si nás len odfotí a vďaka kartičkám, ktoré mu všetci odovzdáme aj s nalepenou fotkou a základnými informáciami o sebe tak vie, kto v triede sedí a kto nie. Veru, je to výmyselník. Rozpráva nám o španielskych dialektoch. Kto nestíha zapisovať, prednášku si nájde na internete. Salvadore je skrátka macher...
Hneď po španielskej dialektike utekám (šlo by to aj v papučiach) do triedy číslo 39. Tam mám estetiku. Dobehnem medzi prvými, a kým si stihnem obsadiť miesto s najlepšou akustikou, už je pri mne spolužiačka Mari José. Jedna z tých svedomitejších...je dobré mať podobných známych...
Opäť žiadna prezencia, ale ani žiadne fotky, José António má zrejme dobrú pamäť. Vlastne mu ju ani netreba, v triede je nás asi osem. Rozpráva sa o Platónovi a jeho predstavách krásy. Kto nestíha zapisovať, musí si nalistovať v odporúčanej literatúre...alebo napísať domov, aby spoločne s jahodovým lekvárom poslali aj prednášky z estetiky.
Odrazu je jedna hodina, môj slovenský žalúdok dáva pokyn cigánskej kapele na hlasné fanfáry, na ktoré ja pohotovo odpovedám párom mandariniek. Byť v Španielsku a nejesť ovocie? Na jedlo však teraz nie je čas, treba zísť o poschodie nižšie k učebni 38. Tu nás už čaká sympatická Carmen, hodina semiotiky môže začať.
V triede sme len dve cudzinky, ja a Marta z Talianska...ktorá môže čítať Eca v origináli. No ja si zasa môžem priniesť články Pražského krúžku...
Carmen je fajn, vyzerá milo, zatiaľ nám toho veľa nepovedala, dve ostatné hodiny nám odpadli.
Tri hodiny popoludní a ja plním svoj zabudnutý žalúdok desiatou, možno skôr olovrantom. Mám pätnásť minút k dobru, a tak na chodbe distingvovane jem bagetu so syrom. Teória a analýza poviedky začína až o štvrť hodinku. Tak sme sa s prof. Franciscom dohodli. Asi rád pije poobednajšiu káva v kľude.
Trieda je poloprázdna, sedíme v nej približne dvanásti, Španieli, Dánka Mária, Nórka Eli a ja. A všetci píšeme ako diví. Francisco asi rád plní polročné plány.
Dve hodiny voľna. Až do pol siedmej sa môžem túlať zákutiami školy, vyvaliť sa na trávniku pred vchodom a kochať sa pohľadom na Granadu, dať si v školskej kaviarni kávu s mliekom, zašiť sa do knižnice a cez rady stolov obzerať dvojníkov Ferdinanda Alonsa, či skočiť na WC.
Hneď po návšteve toalety zamierim do knižnice, nie kvôli Alonsovi, do týždňa musím vypracovať konspekt istého literárneho textu. Aj tak sa však viac ako tomu venujem okolitým pohľadom...nenápadne.
O pol siedmej prichádza čerešnička...las hablas andaluzas, jedným slovom andalúzština. Profesor Francisco prednáša samé zaujímavosti, a mne behajú po chrbte zimomriavky...sálou znejú slovíčka, ktoré sa nedajú počuť inde ako na španielskom vidieku, v zabudnutých andalúzskych zákutiach. Tam, kde býva Mária a Juan a kam turisti nechodia. Kým sa tam vyberiem naozaj, musia mi vystačiť tri hodiny týždenne s Franciscom.
Už aby sa oteplilo, tak akurát...na papuče...
