Pokial sa na semafore objavi zeleny bicykel, sledujem ludi naokolo. Babicky venciace svojich stvornohych dovernikov, skupina hlucnych stredoskolakov, japonsky manzelsky par, sympaticky mladik s gitarou na pleci, vazni pani v oblekoch a novinami pod pazuchou, mamky tlaciace kociarik. Kym zaregistruju moj pohlad, naskoci zelena.
Vietor prichadzajuci od mora mi vlieza do rukavov, holuby a ludia mi krizuju cestu...nevadi, ja som kdesi inde...tisicky kilometrov a stovky hodin daleko.
Hlavou mi prebleskuju napady, odvazne plany, obcas sa objavi i odpoved na davno polozenu a dodnes nezodpovedanu otazku. Obrazy sa mi v mysli mihaju ako svet okolo mna.
Mam svoj bicykel rada. Prinasa mi tu trosku potrebnej slobody a pozna cestu do sveta, kde sa buducnost miesa s minulostou, ozajstne s rozpravkovym, kde vzduch vonia cukrovou vatou a kde by sa pacilo G. G. Marquezovi.
Alica mala svoju krajinu zazrakov, Arabela carovny prsten a ja mam zeleny bycikel...
