Pred nami bola cesta do Atén, moja premiéra, prvýkrát na sedadle sprievodcu po hlavnom meste Grécka. Mal sa dokonca od mňa priučiť fachu nováčik Patrik. Keď som o pol druhej nadránom nastúpila do autobusu, Patrika nebolo, na jeho mieste sedel akýsi Apostoli.
Osud chcel byť zasa zaujímavý, a tak mi priviedol do cesty tohto milého gréckeho Čecha alebo českého Gréka. Skrátka chalana, čo získal z každej strany to najlepšie – českú nonšalantnosť a iskrivé oči Gréka.
Apostoli prišiel ako svieži vánok, a ja som už vtedy tušila, že aj vďaka nemu zostane tento výlet do Atén jedinečný. On bol mojim jazykovým spojivkom so svetom Grékov, no zároveň ma odvádzal do akéhosi iného, možno až príliš dokonalého, neexistujúceho sveta.Už sme v ňom boli všetci aspoň raz...
Výlet sa tak stal väčším dobrodružstvom, než som čakala. V Aténach som bola druhýkrát, a to hneď ako slečna sprievodkyňa, Apostoli kedysi dávno ako malý. Ja som mala poznámky, on v hlave grécko-český slovník a ujo šofér vedel, čo práve vidíme. Ako tím sme fungovali výborne. Že sme miesto prístavu zrazu stáli pred olympijským štadiónom sú nepodstatné maličkosti. Ľudia si nič nevšimli, všetci si chystali fotoaparáty, a my sme zo situácie elegantne vykľučkovali. V ten deň som bolo vôbec akási elegantnejšia, usmievavejšia i vtipnejšia než obyčajne...
Ešte nikdy som nestihla mať s niekym za deň toľko úsmevných tajomstiev. Len my dvaja vieme, že na kopec oproti Akropole sme šli nie kvôli romantickej vyhliadke (hoci...). ale preto, že ja som zablúdila...
Keď som stála pred hlavnou pokladňou pod Akropolou s vreckom vyzbieraných peňazí na vstupenky, prehodil: „Utečme.“ Ospravedlňujúco som sa usmiala a dušu bezstarostného dobrodruha potlačil triezvy ženský rozum.
Neviem o ňom nič, nebolo treba. Sú chvíle, keď je priveľa informácií zbytočných a tajomstvo príjemne šteklivé. Nestihol ma pozvať na kávu, nestihla som mu dať možnosť byť pozvaná. No rozbúchal mi srdce viac ako počutá španielčina na Akropole.
Nikde sme sa nestratili, prešli sme bez straty výletníkov aténskou štvrťou Plaka, stihli sme i výmenu stráži slávnych vojakov Euzonov, videli sme Hadriánov oblúk, námestie Omonia, továreň na Metaxu, pomník kráľa Leonidasa i nekonečné brehy Egejského mora.
Hoci sa mi občas zamotal jazyk, je ťažké hovoriť o Aténach, keď ste myslou inde a s niekym iným, nakoniec nám všetci zatlieskali. Netlieskali len mne, aj Apostoli tlieskal hlavne sebe. Bez jeho prítomnosti by Aténam chýbal ten správny dych.
Od minulej nedele som tak bohatšia o jeden čarovný deň a o poznanie, že nikdy nevieme, kto na nás čaka v autobuse...
