No potom som dostala mail od kamaráta Milana, že k svadbe v októbri už majú takmer všetko pripravené. Písali mi naši, že mi prišla pohľadnica z Bolívie, kde kamarátka Marcela prelieza s priateľom Andy. Ozvala sa i Miša, aby mi napísala, ako super bolo na babskom stretnutí z gympla.
Elektronickou poštou mi prišiel pozdrav od Terezy, možno pôjde do Mexika. Mailovala Zuzka, že leto uteká pomaly, no predsa je sladkasto šťavnaté. Písal mi António, Peťa, Jordi, Marína, Emílio, Aga...lebo vedia, ako rada od nich dostávam emaily.
A tak si vravím, že si to zaslúžia...aby som raz napísala im, o nich a pre nich.
...lebo nebyť ich, v Grécku by mi teraz nebolo tak príjemne. Vonku páli horúce, prímorské slnko, no ja mám na tele zimomriavky. Pretože si ma mňa spomenula Tereza v Barcelone, Aga v Krakove, Juan v Cabo de Gata či Andul v Bratislave
...lebo nebyť ich, zabudla by som, že svet môže byť ešte stále gombička a že ľudská fantázia je i v mojom veku nekonečná
...lebo nebyť ich, možno by som neskúsila veľa z toho, čo mám za sebou dnes. Prekročiť hranice nemožného sa mi darilo viac s vedomím, čo všetko dosiahli tí okolo mňa a ako sa im darí. Bolo skvelé vidieť Maťa na Olympijských hrách, v novinách čítať, že Peťo prekonal slovenský rekord, že Miša dostala štipendium do Egypta, že José António otvára novú výstavu fotografií, ...
...lebo nebyť ich, nečakala by mňa kedykoľvek voľná posteľ v najrôznejších kútoch sveta, od Almérie cez Plzeň, Toruň až po Bratislavu
...lebo nebyť ich, a toho, že sú takí správni, o čo by som bola horšia i ja...
A tak, hoci by si článok zaslúžili i mnísi z Meteor...sú predsa výnimoční, musia počkať. Moji kamaráti sú vzácnejší.
