V úlohe dobrovoľníčky
Krajina známa v našich zemepisných šírkach predovšetkým vďaka banánom a Karibiku sa na dva mesiace stala aj mojim domovom a ľudia, čo sa podpisujú krížikom mojou každodennou realitou. Zmeniť situáciu tejto stredoamerickej republiky sa snažia najmä európske krajiny a Spojené štáty americké prostredníctvom mnohým dobrovoľníckych organizácií a projektov. Súčasťou jedného z nich som sa stala aj ja. Zvyknúť si v Nikaragui na pestrofarebné dni plné rytmickej hudby, slnka, milých ľudí, na to, že všetko sa deje v pohode, „al suave“, na krásnu prírodu a čarovné hviezdne noci, nabolo vôbec zložité. Ale, zvyknúť si na smutné oči stareniek, žobrajúce deti a domy z kusov plechu, to mi chvíľu trvalo.
Malí a veľkí žiaci
Dlho som si zvykala aj na chudobnú štvrť La Prusia v blízkosti mesta Granada, kde sme my, dobrovoľníci bývali. Nevedela som sa vynadívať na stromy, ktoré máme doma v kvetináči ako izbové kvety, na nádherné čínske ruže, na farebné prádlo rozvešané po plotoch, na snedé deti čo si púšťali šarkanov a na obydlia, ktoré pripomínajú drevenú šopu.
Vždy, keď som prechádzala „hlavnou ulicou“ natrafila som na Coco vyparádenú ako z módneho magazínu. Svojimi veselými otázkami mi zakaždým rozosmiala. Trikrát do týždňa sme sa dopoludnia stretávali v letnej škole. Deti, ktorých rodičia chceli, sa tu počas prázdnin mohli naučiť čítať, písať a počítať. Najkrajšou chvíľou pre letných školákov bola určite prestávka, keď mohli šantiť pod obrovským mangom. Coco bola neposedná ako všetky osemročné deti.
Dva razy do týždňa patrili moje popoludnia doni Susane. Sedávali sme spolu na dvore plnom detí, sliepok a postrácaných hračiek.
Na jednom konci kikiríkal kohút, na druhom plakal neposlušný Manuel, všade zneli karibské rytmy a my so Susanou sme trénovali písanie a čítanie. Veľakrát ju bolo treba presviedčať, motivovať, hľadať spôsob, aby táto stará mama dvadsiatichsiedmych vnúčat neprestala a raz dokázala sama čítať noviny. Nečudovala som sa, pustiť sa v šesťdesiatke do boja s vlastnou negramotnosťou nebolo ľahké.
Jediné riešenie: vynaliezavosť
Doňa Susana bola jedna z mnohých obyvateľov La Prusie, ktorí sa rozhodli dobehnúť, čo nemohli zamlada. Viacerí mali za sebou niekoľko rokov nepravidelnej školskej dochádzky, ale na plynulé čítanie a písanie bez veľkých chýb to nestačilo. Radi by si prečítali najmä Bibliu, viera je hnací motor nejedného tunajšieho študenta v dôchodkovom veku. Ako to už býva, aj Nikaragua patrí medzi krajiny, kde úmerne s chudobou obyvateľstva rastie ich viera v Boha.
Susana chcela vedieť správne počítať, aby zvládla svoju domácu predajničku. Ponúkala v nej nápoj frésco vyrobený z čerstvého sezónneho ovocia, domácu zmrzlinu, toaletný papier, cigarety, ale aj lupienky z banánov či juky. Podobný nákup bolo možné urobiť v každom treťom dome v La Prusii, stačilo si všímať rukou napísané reklamné tabuľky a prehliadnuť okaté gramatické chyby.
Väčšinu dňa trávila Susana varením a prípravou zmrzliny či frésca, a okrem toho dohliadala na kŕdeľ ufúľaných vnúčenie, čo sa preháňali po dvore. Kým túto dámu s hlbokým pohľadom nazačali trápiť zdravotné problémy, denne cestovala do neďalekého mestečka Masaia na nákup ovocia a zeleniny, ktoré potom predávala na trhu v Granade.
Diktatúra, občianska vojna, hurikán
Nikaragua je rozlohou najväčšia z krajín Strednej Ameriky, ak vynecháme hlavné mesto Managua, patrí k najbezpečnejším v regióne, avšak chudobou sa radí tiež na popredné miesta v rebríčku. Jej súčasná situácia je dôsledok politických udalostí a prírodných nešťastí, ktoré krajinu v minulom storočí postihli. Až do roku 1979 sa občianskou vojnou skončila neľútostná a krvavá diktatúra rodu Somoza, ktorá trvala viac ako štyri desaťročia. Hoci je odvtedy Nikaragua oficialne demokratickou krajinou, stále tam vládne vysoká miera korupcie a dodnes sa jej nepodarilo celkom vymaniť zo zlej ekonomickej situácie či znížiť vysokú nezamestnanosť a negramotnosť. Aby problémov nebolo málo, v roku 1998 zasiahol krajinu ničivý hurikán Mitch, ktorý ju pusunul opäť o niekoľko rokov dozadu.
V súčasnosti stojí na čele republiky Daniel Ortega, bývalý revolucionár a bojovník proti diktatúre, zvolený do prezidentského kresla v roku 2006. Väčšina obyvateľov La Prusie mala jeho obrázok na stene zbytej z drevených dosák a ak o ňom hovorili, neoslovili ho inak ako „compañero“, kamarát. Aj oni sa však sťažovali na málo podpory zo strany vlády, na nedostatok práce, chýbajúcich lekárov, učiteľov, zlé cesty,...
Nikaraguajčania však dlho kritizovať nevedia, so susedom si povedia svoje, a potom si sadnú do hojdacieho kresla pred dvere, pustia rádio a len tak podriemkávajú. Ak sa problémy nedajú riešiť, jednoducho ich hodia za hlavu.
Krajina postupne napreduje, ide to však pomaly. Aj v tomto sú však Nikaraguajčania verní svojmu „al suave“.
Po dvoch mesiacoch v krajine sopiek a banánových plantáži, prišiel čas zbaliť kufre. Neodchádzalo sa ľahko, čakal ma svet, v ktorom nepoznáme hojdacie siete na verandách a autobusy vždy prichádzajú načas. Svet, kde sa deti už dávno nehrajú so starým kolesom z bicykla a kde má každý na ruke hodinky a vo vrecku telefón.
Škoda, že to nejde, zostať kdesi na polceste.
