Môj október nebol ešte nikdy taký bohatý na svadby ako tento rok. Dôvodom nie sú len ideálne klimatické podmienky, ale aj vek, do ktorého sa moji kamaráti pomaly dostávajú. A hodiny skryté niekde pod piatym rebrom jemne bijú na poplach. Inšpirované nedočkavými rodičmi nenápadne hlásia, že by sa už patrilo, že je najvyšší čas,...
Nie vždy dotyčný tlaku odolá, a tak do sveta letí svadobný chýr.
Všetky svadobné oznámenia, ktoré sa v mojich rukách ocitli za posledné obdobie ma doviedli nielen k myšlienke nad tým, čo si oblečiem, aby som primerane zapadla do svadobného davu, ale i k všeobecným svadobným kontempláciám.
Trochu mi k tomu pomohli i slzy môjho kamaráta Milana. Po líci mu stekali, keď stál v svadobnom obleku vedľa svojej vyvolenej v bielom a prijímal gratulácie. Určite to boli slzy šťastia, presviedčala som sa. Iste si práve uvedomil, že vstupuje do inštitúcie, ktorá mu prinesie v nasledujúcom období toľko výhod...
posilu pri rozhodovaní v dôležitých životných situáciách
niekoho, kto bude iba jeho (aspoň na papieri)
niekoho, koho bude iba on (aspoň na papieri)
väčšiu perspektívu získať vlastný byt
možnosť mať doma aspoň niečo zlaté, napríklad zlatú svadbu
príjemných svokrovcov ochotných kedykoľvek pomôcť
mnoho nových známych (rodina jeho polovičky je určite široká)
šantivé ratolesti a k ním postupne trochu elegantných šedín
univerzálne ružové okuliare (veď vo dvojici je všetko krajšie)
Čo tam po strate slobody, či zdvojnásobení sa rodinných osláv, po občasných nedorozumeniach a častých víkendov u mamy...veď nič nie je len čierno-biele.
Ale je len na nás, koľko farby si svadbou do života pridáme. No som si istá, že sa ich tam vojde veľa...
