Mat za kamaratov vsetkych zhovorcivych obyvatelov miestnej stvrte (mam pre tuto kategoriu ludi zvlastnu uchylku).
Nikam sa neponahlat, ranajky servirovat svizne, no s kludom Spaniela.
Sem-tam prehodit slovko s kolegom barmanom, inak zohratym partakom a obcas si popod fuzy zanotit posledny hit spanielskej hudobnej sceny. S bliziacim sa casom obeda a siesty pomaly vypnut hriankovac, pripravit si misky s olivami ci kalamarmi a la romana.
Usmevom vitat predobednajsich navstevnikov a o tretej nenapadne spod pulta vyjedat obednajsiu tortillu de patatas.
Tvarit sa, ze vsetko je fajn, lebo vsetko by bolo fajn.
Za "uniformu" mat cierne pohodlno-elegantne nohavice, bielu koselu velkosti XL (pre pripadne brusko pivara) a na malicku nosit napadny zlaty prsten. Nevadilo by mi spominane brusko ani kazdodenne zehlenie kosele, bola by som panom Barmanom, znamym v celej stvrti.
Pred osmou po styridsiatykrat vlhkou handrou prejst barovy pult a narazit treti sud piva, z ktoreho potom do polnoci capovat "krigle" a servirovat k nim chutne tapas.
Po zaverecnej potom v prazdnom bare spolu s barmanom, kolegom vylozit stolicky, ostatnykrat utriet bar, pozametat podlahu, vypnut radio, zhasnut svetla a na tri zamky zamknut dvere.
Neviem, co zo mna bude. Zo sna byt davmi uznavanou hereckou som uz vyrastla, kvoli ciarkam a makcenom zo mna asi nebude ani spisovatelka, ale...byt tak barmanom v Spanielsku nie je zly napad. Uz sa le naucit obsluhovat spanielske hriankovace...
