Tento 9-rocny Guatemalcan, zarity fanusik Valencie, poctivy zberatel futbalovych karticiek a majitel ozajstnych brankarskych rukavic sa musel zobudit uz pred pol osmou, aby stihol predzapasovy trening s ostatnymi clenmi druzstva.
Je pol deviatej. Stojime s Davidom pred zamknutym skolskym dvorom, na ktorom sa ma odohrat zapas. Obdalec postava zlto-biely hlucik "uchanov". Tim superov. Ak spravne pocitam, je ich sedem. Cerveno-biely dres je tu zatial jediny.
Prichadza Mark, uz su dvaja.
Osem styridsat, zivajuci ujo skolnik nam otvara branu. Uz prisli i Max a Nikita (blondavy "Spaniel", ktory sa s mamou rozprava po rusky). Cerveni su uz styria. David na mna smutne hladi a vravi, ze sa mozno nebude ani hrat, kedze im chybaju dvaja clenovia druzstva. Do zaciatku zapasu vsak zostava patnast minut, este nie je nic stratene, a tak sa odchadzaju rozcvicit...
Kym som odskocila kupit do blizkej pekarne chlieb-bagetu, na ihrisku pribudli dalsie cerveno-biele dresy. Uz ich je sest. Zapas moze zacat.
Prvy vykop. Nuz, super bol uspesnejsi. Zlto-bieli su rychlejsi, sikovnejsi, zohratejsi, pozornejsi,...ale coby, maju len viac stastia...
Tatkovia vytvorili ozajstnu futbalovu kulisu, kricia, povzbudzuju, hundru,...ziju zapasom. Trener ticho sedi na lavicke.
Prvy gol v sieti cervenych.
Cez skolsku branu pribieha Alex. "Prepac trener, zaspal som." "Pohoda chlapik, sadaj." Uz ich je sedem.
Druhy gol v sieti cervenych.
Tatkovia su coraz nervoznejsi. Hlucik mam, co sedia za mnou, prave ukoncil debatu o zarucene ucinnych dietach a otvorili novu temu - nedelny obed.
Polcas.
Na rade su rady trenerov. Cervene smutne tvare cervenych. Nuz, "striedacka" vela moznosti neponuka. Zvysuje len Alex, este trochu ospaly. Hra sa dalej.
Mark, brankar cervenych, zrazu uteka mimo ihriska. "Kam bezis?" krici trener. Mark smeruje k odpadkovym kosom. Mal vo vrecku privela obalov z cukrikov a stale mu vypadavali. To predsa otravuje. ...spanielski chlapci su skratka vychovani...
Treti gol v sieti cervenych.
Vzrusenie v tabore futbalovych specialistov - ockov graduje.
Z nedalekeho balkona privialo na ihrisko svetlozelene tricko. Je to opat Mark, kto ho odnasa nabok.
Ostatne tri minuty zapasu.
Stvrty gol v sieti cervenych.
Zaverecny hvizd.
Styri - nula pre tim hosti. David si na prehry uz zvykol. Jeho futbalovy smutok netrva dlho.
Je len kratko po zapase a ihrisko je opat obsadene. Tymi istymi zlto-cervenymi chalanmi. Superov tam vsak niet, vsetci strielaju goly.
Mamy zvolavaju svojich futbalom zaujatych synov, ockovia este "rozoberaju" prave skonceny zapas a aj ja kricim na Davida. Caka nas totiz este jeden zapas. O dve hodiny hra jeho starsi brat zapas v basketbale.
Nuz, sobota vie byt aj s loptovymi hrami zabavna...
