Ma cez patdesiat, kratke presedivele vlasy, nizku postavu, chlapsky krok. Prichazda k nam kazde rano s cerstvym chlebom a novinami. Teda, okrem stredy (vtedy mam "sluzbu" ja).
Pochadza z Aragonska a v Brcelone zije uz takmer 20 rokov. Nikdy nebola naozaj zamestnana. Vzdy sa starala o deti alebo o domacnosti. Vlastne deti nema. Domacnost, tu ano. Aj o tu sa stara.
Zije sama. Nikdy nebola vydata, nema priatela. Sefuje si sama. Sefuje i ostatnym. Ktovie, mozno jej to dava pocit vacsej uzitocnosti. Tazko povedat, ona o svojich pocitoch nerozprava.
U "nas" doma je vsak viac ako uzitocna. Okrem toho, ze vie ako odstranit akykolvek flak, ze pozna tajne finty pre dokonale cisty byt, pre mna su dni, ked k nam neprichadza, akesi neuplne.
Ona je ta, co im dava stipku realnosti, prinasa do nasej, trochu nobl domacnosti kusok vsednosti a pre mna vzacny zavan znameho. Navyse vie uvarit cesnakovu polievku, palacinky i ryzovy nakyp.
Kazdodenne sa vypytuje mojich troch spanielskych "surodencov" co mali v skole na obed a ci vsetko zjedli. ...ako vsetky slovenske stare mamy.
Neusmieva sa casto, je trochu staromodna, obcas si hundre sama pre seba, ma vzdy pravdu (svoju), jej nie je skratka NIE a vzdy prelozi taniere na opacnu stranu ako ich necham ja. Tak sa vraj lepsie ususia...
Bolia ju klby, no natahuje sa s tazkym vysavacom. Vravi, ze deti sa nemaju nechat jest, co chcu. Mojich troch "malych" sa kazde rano pyta, co im pripravi na desiatu.
Rozprava mi o aragonskych zvykoch a Slovensko vola mojou dedinou. Usmieva sa ocami, chuti jej cokolada a tiez jahodovy lekvar, co nam poslala moja mama. Denne sleduje televiziu a najnovsie pikosky, nevie tancovat flamenco, necitala Dona Quijota a urcite ani netusi, ako si my predstavujeme Carmen.
Ona je vsak ozajstna.
