Na jeseň, tej neskorej, čo už je pomaly zima, dostáva nočné nebo oranžový nádych pouličných svetiel. Vtedy už čakám, kedy sa spustia prvé vločky. A svet za oknom je ešte tichší. Ležím v perinách a pozorujem nebo a tieňohru na stene. A je mi smutno. Keď som bola malá, bála som sa. Všetky veci v izbe odrazu dýchali a žili. Mäkké obrysy skriniek, teraz upokojujúce, vtedy strašili vŕzganím a stonaním. Že to nábytok sadá, by som neverila ani za stovku. Schovaná v postieľke, zababušená v perinách, že iba nos bolo vidieť som strašne chcela už konečne zaspať a zobudiť sa ráno do svetla. Občas ma strážil pajác a niekedy biely chlpatý maco. Hrozne hrýzol ale to vôbec nevadilo, kým som zaspávala s lícami zaborenými do jeho bruška. A niekedy sa to nedalo vydržať. S vankúšom pod pazuchou rýchlo prebehnúť tmu k mame. Tam nestrašilo nič, tam sa strašidlám už z nejakého dôvodu nechcelo. Zostali pred dverami a po chvíli sa pobrali preč. Aj tieňohra na stene bola iná, taká uspávajúca. Pokojná mamina spálňa.
Na ten pocit sa pamätám celkom živo. Aj na ten strach. Trochu sa zmenil, skôr je to nepokoj a smútok. Atmosféra studeného večera, keď niekto vnútri chýba. Vtedy sa prebudí dieťa vo mne a ja hľadám teplo toho druhého. Len sa chcem stúliť k rukám, čo uchránia. K rukám Človeka.
