... sa vrátim ešte k dnešnému ránu... Tradične, prebrodená snehom., som sa viťazoslávne dostala k autobusovej zastávke... a tam ... ( poznáte to !! ) „Severní vítr je krutý, počítej Lásko má s tím.., k nohám ti dám zlaté pruty, nebo se vúbec ... nevrátím") A nielen vítr bol krutý, ale ešte aj sopel mrzol v nose...
Ich „schlapen sie“ , ( prešlapujem), a s nádejou vykúkam, či už nejde môj milý autobuštek. Nepotrebujem najnovší model z rady – Mercedesov. S neskrývanou radosťou sa teším starej Karose s dymiacim a smradľavým motorom, so škrípajúcim a (uši odtŕhajúcim) brzdením. Vnútro má polepené starými reklamami, a na oknách sú veľkoplošné a zreteľné pozostatky z nezídeného lepu po reklamných letákoch. Sedačky? -- Že váhate! Veď - bez rozrezaných sedačiek to nie je ani stará – dobrá karoska....!!! A jedny funkčné dvere úplne postačia ( zas nebuďte až takí fajnoví ). No a jeden frfľavý vodič - je teraz Zlatá osôbka! Cmuk, cmuk !!.... len nech tam nefučí a nelepí sa sopel v nose!!!!
Prežili sme raňajšiu cestu do práce,.. ale ...ešte len teraz príde reč na toho Idiota v Tescu :
Okolo 12.00 hod. stredoerópskeho času, ma začali obchádzať mdloby z hladu. Cez obedň. prestávku som sa vybrala relatívne dobre a lacno najesť sa. (Hypermarket).S polievkou na tácke som premanévrovala ponad usadenými ľuďmi, šťastie, že som ju niekomu nenaliala za „krágel“. A zabaliť som si nechala 3 dolky. ( Normálne dolky (malé palacinky), plnené lekvárom) Všetko balené do ohybných téglikov, (jak na tresku),.... a v nádherných pavučinkových modro-priesvitných igelitkách .
Polievku som nahádzala do seba, a s dolkami som sa pobrala naspäť do práce. Ale nedošla som veľmi ďaleko... sekunda... a hneď na pohyblivých schodoch taška „povolila“ . Nemohla predsa zniesť až takú ťarchu akou boli 3 plnené dolky!! ... A čo čert (ne) chcel?? Uši sa rozrthli a dolky sa rozpleštili na schody. Každý inde – samozrejme. A nič netušiace schody išli svojim tempom ďalej...a asi o 10 schodov, som mala vystúpiť...čo teraz – sakra práce !? Intuícia – Zbieraj, nie? A tak som zbierala – nie?
Najlepšie a najzábavnejšie na tom bolo to, že ľudia komentovali moju pekelnú situáciu slovami: „Stihne to“? Zábava, šou pre nich. A ja - kvočiac, som zbierala téglik, do neho pchala dolky ,a do nich skvelú , „mocnú“ igelitku. Pre mňa skúška rýchlosti, obratnosti, a prezieravosti, aby mi prsty nezošrotovali zasúvajúce sa schody,..a aby som sa ešte neskydala pri výstupe zo schodov na pevnú zem... „Ty – vole“ ! ... ja som to naozaj stihla!! Neskydala som sa : „Ľudia – prišli ste o druhú časť mojej skvelej dolkovej show.“.. Síce lekvárom ponatieraná kabelka, bunda, druhá igelitka,...ruky , vlasy,..., ale s úľavou som šmarila dolky do najbližšieho odpadkového koša, hygienickými . vreckovkami utierala čo sa dalo. Následne som sa trielila očistiť do najbližšieho WC .
Kto mi udelí Bobríka za udatnú rýchlosť (v zbieraní doliek na pohyblivých schodoch)??
Napadá ma slogan: „Som zberačka doliek, kto je viac?“
Už dávno som nezažila takýto „trapas“ .. naposledy asi pred rokmi , keď som jak debil utekala... pred lyžiarskym vlekom..... v nádeji, že ma nikto nikdy nepredbehne:-)
Sláva, trapasom !!
Trapasujme aj naďalej, ono je to..... tak povediac zábava ( po čase), a aspoň sa máme na čom rehotať..:-)
