Nadránom, po prvom rozlepení ťažkých viečok sa jeden môj známy snažil zistiť, čo sa dialo v posledných pár hodinách. Matne si spomenul na kmitajúce svetlá na decibely ako pri detonácii komína, na trsajúce, trblietavé a sporoodeté telá, hmýriace sa na parketových doskách, na rozdžavotaných a rehotajúcich sa ľudí, a na mávanie pred nosom plnými pohárikmi akéhosi perlivého sektu. Áno rozjasnieva sa mu – v mysli. Ale hlave mu treští sťaby už po tisícikrát mu klincovaním vtl´kali klince do hlavy, a akoby naschvál, stále mohutnejšie.
A žalúdok, resp. ten malý vačok v brušnej dutine cíti o poschodie vyššie ( v hrdle). A tak – chudáčisko , nestihnuvší si v noci prichystať lavór k posteli - kto by už na toto vtedy myslel, tak teda pracne , ale popritom rýchlym skrúteným cvalom trieli do sotva 2m štvorcovej miestnosti. Óh....misa na dohľad - aké to šťastie, ale načas sa k nej zohnúť to je výkon hodný medaily. S vierou, že ho zbaví dávivých stavov, a omotaný o ňu, neprízorne šplechne čosi neidentifikovateľné do jej útrob. A nie raz. Vačok si nedá pokoj a znova a znova vrhá svoj obsah.
Nešťastník - jeho bledosť tváre nie je odraz bielostkvúcej sa keramickej sanity, lež očividne odráža včerajšiu prehnanú radosť z príchodu nového roka. A tak , presediac pri studenej bielej kamarátke , a ešte stále ju hrdelne obopínajúc zistí, že sa dohrnul do miestnosti ďalší previnilec. Až vtedy precitá a zase sa horko-ťažko odmotá do náručia svojej milovanej postieľky. Tá ho vďačne prijíma na seba. Zúbožený úbožiak v momente, ako sa schúli do zámotku bezmocne sa oddáva úmornej pol hodinke driemania....pokým ho podráždený vačok znova nevyzve na súboj. A kolotoč sa opakuje... takto to vyzerá, keď má homosapiens homoopicu.
Ale mne sa takéto rána tento rok oblúkom vyhli. Vďačím za to kamere a mojej zodpovednej úlohe – kamerovať jeden silvestrovský večer. Môj kamarát, mne nič netušiacej , toto žezlo na poslednú chvíľku odovzdal a posmelením, že ako záskokárke v jeho brandži mi úplne verí. Nesklamala som ho, práca bola odvedená dobre.
Dám na to ale krk (katovi), či ruku do ohňa, že nebyť tomuto záskokárskemu remeslu, túto disciplínu novoročných rán by som s veľkou pravdepodobnosťou absolvovala aj ja. Totiž za kamerou mohol stáť on, a ja som sa mohla vytešovať zo silvestrovskej zábavy tak ako všetci navôkol. Teraz mám však dilemu. Buď: „Misy, blice - a závislosti ešte více“!!! Alebo sa blahosklonne skláňať nad neodkladnými pracovnými povinnosťami môjho kamaráta?!
Vďaka faktu, aký v skutočnosti bol, môžem dnes s takto triezvou mysľou písať o tom....čo mi to vlastne chýbalo ( či VLASTNE NECHÝBALO !!!!) tento rok na Nový rok??? – toť večná to dilema ....
