Práve vyšiel zo sprchy a vonia po šampóne, čo si včera vyložil na policu v kúpeľni, vraj iba ak by to náhodou znovu niekedy prehnal s alkoholom počas svojich víkendových tour-de-pub a zakotvil u mňa, nie preto, žeby sa chcel nasťahovať, vyhovára sa. Tenisky zasunul v predsieni do kúta a starostlivo z nich vysypal zrniečka piesku. V tesných boxerkách vyzerá veľmi sexi a zároveň veľmi mlado. Je to nerozumné, viem, ale budem chíľu nerozumná, len chvíľu.
Čas od Sárinej smrti delím na presné úseky, hovorím im chvíle. A toto je jedna z nich. Viem presne, kedy skončí. Nedá sa to zadefinovať týždňami, hodinami ani minútami. Skončí, keď sa jej čas naplní. Nemôže to Maximovi ublížiť. Nedovolím to.
U susedov vyhráva Paranoid Android a Karma Police, predtým im chlapec frčal na Metallice, ale jeho malý plešatý tato sa rozviedol s jeho tučnou nervóznou mamou a odvtedy má na tričku " Ozzy forever " a spod šiltovky mu vykúkajú dlhé mastné vlasy, prefarbené na čierno. Nikto by nemal pripraviť deti o lásku ich rodičov. A nikto by nemal rodičov pripraviť o ich deti.
Ale o tom sa nemôžem s Maximom rozprávať. Jeho svet je ešte príliš plochý a nekompromisný. Aj keď ultra super mega intelektuálny. Ešte ho nikto (život) neprefackal. Ešte nerozumie mojim každodenným preletom nad kukučími hniezdami. Veštba starej cigánky sa nenaplní. Láska je prepych, ktorý si teraz nemôžem dovoliť. Toto je len chvíľa. Malá chvíľa. Po nej sa už nadýchnem.
Ale zatiaľ je deň rozložený do stoviek minút a postupností jednotlivých úkonov a krokov. Sprcha. Horúca káva. Ranné zápchy. Práca. Nákupy. Maxim. A spánok. Maxim je nový, ale zasa nie je až taký nový. Bol tu, aj keď som ešte žila s Adamom. Len nebol dôležitý.
"A teraz je?" Pýta sa Buddy.
"Ani teraz nie je." Odpovedám.
Najdôležitejší bol vždy Adam. Vždy.
"Adam S. je už odložený prípad. Ad acta. Nezvestná osoba. Život ide ďalej, pani. Pokúste sa zabudnúť a ísť ďalej." Povie mladý policajt s uhrami na čele a vypoklonkuje ma z miestnosti.
