Pseudointelektuáli všetkých krajín – spojte sa!

Chápte ma – hlavne Tomáš – dobre (a hlavne nie osobne!). Nemám nič proti tomu, ak si niekto vyjadrí svoj názor. Tak isto mi je v podstate ukradnuté, či niekto túto reláciu sleduje, zbožňuje, alebo nie. Jeho vec (a teda podľa mňa - jeho škoda).   Tak isto nemám v žiadnom prípade problém s tým, aby som uznal argument, že táto relácia je skutočne prvou naozajstnou slovenskou reality show. Spĺňa všetky podmienky – skupinka nešťastníkov, vytrhnutá z reality, vsadená do neprirodzeného prostredia a to všetko za jediným účelom – dosiahnuť stav, aby sa medzi sebou začali – poviem to jemne – „nemať radi“, proste aby sa ľudské vzťahy jedným, alebo druhým smerom vychýlili a zradikalizovali, a aby senzáciechtiví zvedaví diváci mali o čom dišputovať.   O tom po tom.   Ale! Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale vydávať odporcov tohoto cirkusu, častokrát nevkusného a neetického (nehodnotím, koho vinou), za nejakých „ pseudointelektuálov “ (v tomto význame, ktorý sa až príliž často vyskytuje v článku, ide s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou o hanlivé vyjadrenie, niečo v duchu malomeštiackeho prízemného hrania sa na niečo, čím človek nie je, čiže jedinec, ktorý sa štylizuje do polohy intelektuála – aspoň ja tomu tak rozumiem) – podľa mňa nie je korektné.   Je pekné vyjadriť si svoj názor, dokonca je aj pomerne jednoduché zvoliť tvrdšie slová, zvlášť v prípade, ak sa vysvetľuje nevysvetliteľné, a obhajuje neobhájiteľné.   Môj pohľad na vec je jednoznačný – keby nebolo tejto relácie, oplývajúcej bezpočtom primitívnych reakcií, totálnym nevkusom, spojeným s bezbrehým exhibicionizmom – chlieb by síce lacnejší nebol, ale minimálne signatári výzvy 1000 slov kultúre by mohli spávať spokojnejšie. A spolu s nimi napríklad aj ja, aj keď – priznám sa – len asi jeden diel niekde na začiatku som vnímal aktívne, a neskôr ďalšie diely už veľmi útržkovite a nepravidelne. Ale aj to mi stačilo na vytvorenie názoru. Dokonca – s odstupom času sa mi zdá, že mi na vytvorenie názoru mohla stačiť jediná hodinová relácia STV, ktorú som s hrôzou v očiach sledoval pred pár mesiacmi – žiaľ neviem, ako sa volala, ale išlo o to, že do domu tohoto podareného páriku nasťahovali na nejaké dva dni Roba Beňa. Táto lekcia mi stačila na vytvorenie si jednoznačného – negatívneho – obrazu o týchto ľuďoch.  Pretože ak niečo kriví to zrkadlo národa, o ktorom sa toľko hovorilo v súvislosti s touto reláciou, tak je to práve glorifikovanie majetnosti, ponižovanie ľudskosti pred očami senzáciechtivých divákov (opäť nehovorím o tom, kto to spôsobil – či samotní manželia vo svojej jednoduchosti, alebo vypočitavá „dramaturgička s vysokoškolským vzdelaním“ – treba to predsa vidieť komplexne), posúvanie latky opäť niekam ďalej (alebo skôr by som mal napísať niekam nižšie) – s čim príde nejaká televízia nabudúce?? Budeme aj u nás sledovať reality show, v ktorých si dieťa z detského domova bude vyberať svojich rodičov?? A spravíme z toho výhodný reklamný a SMS biznis? Čo takto rovno obnoviť gladiátorské zápasy??  Alebo zostaneme pri prostoduchých (aj keď uznávam, že vo svojej podstate asi úprimných) dialógoch ľudí v plnke, baviacich sa na paholčení nešťastníkov? Pre boha – o akom sne Braňa Mojseja o otvorení očí ľuďom to tu chceme v súvislosti s týmto programom hovoriť? Komu to mohlo otvoriť aké oči? Mali sme snáť zrazu zázračne zbadať, že je medzi nami vrstva unudených zbohatlíkov, ktorí nevedia čo od dobroty? Alebo že je medzi nami pár tisíc hrubokožcov, ktorí – možno niekedy zo životnej nutnosti – neváhajú „pre pár korún“ bežať a ponižovať sa? Alebo sme mali nebodaj zistiť, že je tu medzi nami niekoľkostotisíc ľudí, ktorým sa takáto hra na nízke pudy páči?   Nuž – neviem.   Ak má na mňa táto dvojica a súťažiaci pôsobiť moralizujúco – ďakujem, neprosím si, to radšej zostanem sám, so svojimi hodnotami, so svojou morálkou, ktorá odo mňa nevyžaduje chvastať sa (iné slovo nie je vhodné) majetkami, ani pretŕčať sa na verejnosti, a už vôbec nevyžaduje snahu potupiť verejne jedincov, ktorí mali v živote menej šťastia (alebo rozumu), a majú dostatočne hrošiu kožu, aby tam šli robiť zinscenované divadielko.  Inak povedané – to zostanem radšej pseudoitelektuálom.   Pretože ako som už napísal v diskusii k  inému Tomášovmu článku , vyjadrené spôsobom vlastným postavám z jendého nemenovaného predstavenia divadla GUnaGU – já ti povím jennu vélkú životnú pravdu – lepšé je byť pseudointelektuálom, ako idiotom.