Ku scéne sa už rýchlym krokom približoval eSBéeSkár Emil, platený od toho, aby nič v obchode nezmizlo a aby sa slušní spoluobčania cítili bezpečne a mohli v kľude míňať svoje bubáky. Do takéhoto obrazu zakrvavený houmlesák nepatrí.
" Ale ja..." potichu začala protestovať nezreteľná postava s nalomenou tvárou.
" Čo, čo!! " zreve predavačka a lepšie si prezrie votrelca - špinavé nohavice, ktoré mohli vyzerať slušne, kebyže si ich ten opitý somrák vyperie, ale kto by to od neho čakal, že? Roztrhaná šuštiaková bunda tiež už zažila lepšie časy, a tá tvár! Opuchnuté oko, krv na hlave - už len toto mi chýbalo, pomyslí si, celý deň sa usmievať na nakupujúce otravy a ešte sa tu naťahovať so somrákmi! Ešte že je tu Emil....
" Poďme von! " Emil už medzitým vyprevádza dezorientovaného nešťastníka von. Netreba na to veľa sily, prakticky žiadnu. Ľahká nízka postava sa vypotácala von a s nemou výčitkou zostala pozerať na Emila, ktorý sa už pred dažďom uteká schovať dnu.
Desiatky hostí sú v suchu dnu a spokojne nakupujú ďalej. Obraz ľudského nešťastia pohne pár srdcami, ale kto už len takýmto pomôže. Veď si za to môžu sami....
O pár minút skôr.....
Roman nemal dobrý deň. Dalo by sa povedať, že už si ani poriadne nepamätá na deň, ktorý by mohol označiť za dobrý. Ešte aj to počasie je pod psa, stále leje, leto nestojí tento rok ani za deravý groš. Kráčajúc večer domov zamyslený pod dáždnikom a uvažujúc nad poslednými udalosťami v práci tú ranu nečakal. Prechádzal už tadiaľto pravidelne pár rokov, odkedy sa sem po rozvode nasťahoval, do tichého kútu miestnej metropoly, a nikdy nepočul o žiadnom incidente. Veľakrát tu v parku sedel a čítal noviny, nohy mu šli po štrkovom hodníku už automaticky, aj keď dnes si musel dávať pozor na mláky. A možno práve preto a pre šušťanie dažďa nepočul blížiace sa kroky.
Prvá rana prišla nečakane. Keď tak spätne premietal, nemal by šancu ani keby ju čakal. Nebol silák, skôr menší, v okuliaroch pripomínal omnoho viac knihomoľa ako bitkára. Prvá rana mu smerovala tesne nad obočie. Vzápätí stratil rovnováhu a ucítil, ako mu popri kopancoch začína stekať krv cez pravé oko. Úlomky okuliarí sa váľali v blate okolo a smiešne svetielkovali v odrazenom svetle vzdialeného pouličného osvetlenia, ako keby sa mu chceli vysmiať. Pár rúk už z neho strhával bundu. Čas začal plynúť akoby mimo neho a zvláštna realita spôsobila, že v jednom okamihu prestal vnímať bolesť, spôsobenú neznámymi trýzniteľmi. Pár sekúnd utrpenia a okrádania akoby zostalo visieť niekde vo vzduchoprázne a bolesť sa stala vzdialenou a tupou....
O niekoľko hodín neskôr....
Neskôr si nespomínal na veľa. Prišiel o peňaženku a aktovku, plnú zbytočností, a precitol až v sanitke, ktorú mu zavolala vystrašená suseda, skoro infarktujúca, keď zočila Romana o niekoľko desiatok minút neskôr vo vchode. Skoro nič si od prvej rany nepamätal.....
....ani na pohľady desiatok nakupujúcich, ani na spravodlivo zhnusený pohľad pokladníčky, ani na Emilovo vyprevadenie......
Niekedy je ten svet tak skvele čierno-biely......
