Keď staré ustupuje novému.......

Občas so záujmom vzhliadnem na to ľudské mravenisko – maká sa tam, jednotlivé stavby priam miznú z povrchu zemského, zostávajú po nich len diery v zemi. O také dva roky budú na miestach terajších dier podzemné parkoviská, a miesto nevzhľadnej ošarpanej haly vyrastie nejaká novodobá, skleneno-kovová konštrukcia.   Časy sa veru menia – ktovie, možno takto pred desiatkami rokov tiež niekto z okna pozoroval stavbu vtedy novej výrobnej haly, možno potom do tej továrne pár rokov chodil každé ráno do práce.......ktovie, aké má pocity teraz, keď staré múry padajú pod radlicami ťažkých mechanizmov....rozmýšľam, čo všetko tie steny videli, čo všetko by porozprávali, kebyže rozprávať vedia, koľko ľudských osudov tam odohralo svoje predstavenie, koľko videli šťastia, koľko nešťastia, koľko úspechov a prehier....   ....zažili „ staré dobré“ časy, a dnes už nadsluhujú. Prežili reálny socializmus, určite aj snahy o obrodenie v 60tych rokoch, prežili aj svojich projektantov a stavbárov. Videli rozmach výroby, aj postupný úpadok. V posledných rokoch sa odtiaľ sporadicky ozýval nejaký buchot, ale na zašlú slávu mohli obité múry už len spomínať.   Prišiel ich čas. O pár dní a týždňov už o nich nebude ani chýru, ani slychu. Musia ustúpiť novému, modernejšiemu, ekonomickejšiemu, profitabilnejšiemu. Stáli uprostred sklenenej džungle bizniscentier, a určite už dlhšie tušili, že ich čas sa naplnil, že sem už akosi nepatria. Táto doba im nepriala, aj sused Sklad zmizol už pred desiatimi rokmi, o kámošovi Prekladisku bližšie k rieke ani nehovoriac..... staré musí ísť preč, ak má žiť nové.   A možno.......možno o pár desiatok rokov tu opäť budeme stáť a pozerať sa, ako tie kedysi novosťou páchnuce, a dnes ešte nestojace múry padajú a uvoľňujú miesto pre nové......   Len kto vie, kde už budeme vtedy my.......   Ktovie.....