ffPravicoví aparátčici.
Ako by mal vyzerať líder pravice? Aký by mal byť človek, presadzujúci individualizmus, zdravé konkurenčné prostredie, čo najmenšiu mieru prerozdelovania a čo najväčšiu mieru osobnej zodpovednosti?
Nuž, mohol by to byť niekto, kto niečo v živote dokázal, že? Niekto dravý, s inšpirujúcimi myšlienkami, schopný generovať nápady, ktoré dokážu uživiť jeho aj jeho rodinu. Niekto, kto na štát pozerá ako na akceptovateľné nutné zlo, ktoré ho ale nebrzdí v rozlete a cieľavedomo kráča za svojimi úspechmi. Niekto, kto sa dokáže uplatniť v sférach dynamickej a sofistikovanej konkurencie, kde je potrebné každý deň zvažovať stratégiu, pričom nemá strach prebrať zodpovednosť do svojich rúk.
Aká je slovenská realita, zbavená trblietavého mediálneho náteru?
Zoberme si napríklad Mikuláša Dzurindu, ktorý minimálne štyri roky viedol proreformnú vládu. Vyučený výpravca, celý život žil na štátnom. Neskôr profesionálny aparátčik, rovnako za štátne peniaze. Ivan Mikloš – ikona ekonomických reforiem – ak nebol platený zo slovenských štátnych peňazí, tak z rôznych grantov zo zahraničia – čiže opäť peniaze daňových poplatníkov. Snáď jedine Kaník žil nejaký čas zo svojho, predtým zamestnanec MNV v Banskej Štiavnici, neskôr tak isto platený aparátčik.
Pravica jak hrom!!! Napojená na štát snáď aj pupočnou šnúrou, cuckajúca a krochkajúca blahom. Tak to je teda terno....ale ľavičiari, netešte sa predčasne!!
Ľavicoví veľkokapitalisti.
Ako by mal teda vyzerať ľavicový vodca? Nuž, ako človek, veriaci skôr v dôležitosť štátu, ako jednotlivca,v kolektívnosť, v dôležitosť solidarity a pomoci nevládnym a slabým by mal mať asi silné sociálne cítenie. A asi by nemal byť v polohe toľko svojimi voličmi podvedome (ale aj vedome) nenávidených kapitalistov, zamestnávateľov, držgrošov, a všetkých tých úspešných navoňaných egoistov.
Opäť - aká je slovenská realita, keď odhladneme od veľkohubých prehlásení a pátosu?
To, čo sa dnes prehlasuje za ľavicu a je vo vláde, sú vlastne kapitalisti najtvrdšieho zrna, točiaci stovky miliónov vo svojich súkromných firmách, stavajúc si za minimálneho mediálneho tlaku „vilky“ za desiatky miliónov korún. Od realitiek, cez siete luxusných reštaurácií, až po miliardové stávkové kancelárie, či kolchozy a rôzne iné kšefty. O privatizéroch štátnych miliárd radšej pomlčiac.
Toto je ľavica?? Čo ich oprávňuje takto sa nazývať? Veľkohubá arogantná rétorika? 50 korún pre dôchodcov na plyne? Čuduje sa ešte vôbec niekto, prečo drísty o milionárskej dani zostali len drístami? Veď by zdanili sami seba!!
Čo si asi máme myslieť o lídroch „ľavice“, mávajúcimi nad hlavou transparentmi a heslami o solidarite, sociálnosti a náramnou starosťou o pracujúci ľud a národ spolu s proletariátom, keď práve táto skupina vykorisťuje vo svojich miliónových a miliardových firmách, vlastných zamestnancov a nezriedka ich vypláca len v minimálnych, zákonom stanovených mzdách? Pričom je smiešne, ak ich dočasne prepísali na rodinných príslušníkov a myslia si o nás, občanoch a voličoch, že sme snáď retardovaní a ich potemkinovské zdôvodnenia strávime s porozumením. Alebo sa so zamestnancami – v súlade so svojimi veľkolepými a veľkohubými prehláseniami – delia o miliónové zisky svojich firiem (často vytvorenými zo štátnych či iných verejných zdrojov a zákaziek...) a spravodlivo ich rozdeľujú medzi svojich zamestnancov celé, vo svojich realitkách, krčmách, sieťach reštaurácií, či v stávkových kanceláriách a reklamných agentúrach? To tu predsa doteraz nebolo. Alebo si niekto spomenie na nejaké siete krčiem, či realitných kancelárií vysokých štátnych úradníkov, trebárs Dzurindu, či Mikloša – a ktoré sú to?
Mierne komicky tiež vyznieva „ľavicová“ rétorika súčasných lídrov, cez elektricky sťahované okno svojho súkromného dvojmiliónového klimatizovaného volva, či trojmiliónového audi, mávajúc rukou so stotisícovými hodinkami, smerom ku pracujúcim, voziacim sa na ošumelej felícii, alebo fabii. Alebo stojacim na chodníku (nemilujúc republiku...). Najmä ak množstvo takých ľudí žije v hladových dolinách, teda tí, čo podľa premiéra nemajú z čoho platiť nájom a plyn. Nechceli by si v súlade so svojimi prehláseniami tiež znižovať svoje súkromné „zisky“ vo svojich vlastných súkromných firmách dočasne prepísaných na príbuzných a zisky z luxusných štátnych platov, aby boli dôveryhodní? Ako má potom uveriť podobným výkrikom pracujúci človek, ak ich počuje z okien stomiliónovej vily?
Potom už len ako čerešnička na torte vyznievajú srdcervúce volania po solidarite zo strany skupiny ľudí, ktorá okrem svojho luxusného štátneho platu poberá ešte aj ďalších 80 % jeho výšky nezdanených, v čistom rovno do vrecka. V čistom znamená bez akýchkoľvek daní a odvodov. Z mozoľov pracujúcich, ľudu a národa. Z daní vdov a sirôt, sociálne odkázaných, či invalidov a chorých, alebo dokonca aj z daní bezdomovcov. Aj oni totiž platia v cenách potravín a alkoholu nehorázne spotrebné dane a DPH, sú zdaňovaní. Aj preto, aby ich dane mohol dostať niekto iný v čistom a bez platenia aj tých najzákladnejších poplatkov na štát, invalidov a chorých, či sociálne odkázaných – práve tých 80 nezdanených percent navyše luxusného platu protekčnej skupiny. Iste, tieto čisté peniaze z mozoľov pracujúcich, ľudu a národa spolu s proletariátom, si sami sebe v zákone zadeklarovali ako akési „náhrady“. A prečo, ak majú súčasne takmer všetko zadarmo? Počnúc laptopmi, cez cestovanie, až po takmer, či úplne bezplatné štátne stravovanie a často aj ošatenie. Alebo inak – v rámci (ne)diskriminácie ostatných pracujúcich, by teda mali zrušiť aj ostatným zamestnancom dokladovanie rôznych pracovných náhrad – stravného, cestovného, či iných nákladov. A nahradiť ho nezdaniteľnou náhradou vo výške 80 % platu každého zamestnanca. Je na tom niečo nelogické?
O čom nás to potom chce práve táto partia presviedčať – snáď len nie o nutnosti solidarity? A s kým v prvom rade – s nutnosťou solidarity s nimi...?
Ach jaj...
Pravica a ľavica. Slovenská realita a „realita“. Ešte stále máte pocit, že sa situácia vyjasňuje? Nejak je to celé na hlavu, nezdá sa vám?
