Kedysi – v stredoveku – musel byť ťažký život. Chúďatá naši predkovia dreli od svitu až do (vrútok) noci na kamenistých políčkach, okopávali tu zemiaky, tam švábku, hentam zas krumple, a inde zas bandurky, či gruľe. Potom prišiel zapráskaný feudál, ktorý okrem toho, že sa vedel akurát tak dobre narodiť, poprípade v menšej miere možno dobre vydať, a skasíroval dane vo forme desiatok. Človiečik drel na svojom kúsku zeme, poprípade na panskom, nechodil na dovolenky do Chorvátska (a to sme boli fakticky v jednom štáte), nečítal noviny, jediná reality show, akú videl, bola tá jeho, plodil kopec detí, politická korektnosť ako terminus technikus ešte neexistovala a o nejakých osobných a náboženských sobodách ani nesníval – celý systém bral ako samozrejmosť. Teda – pokiaľ miera útlaku neprerástla istú hranicu trpezlivosti a nezačal zbojníčiť a kradnúť, prípadne sa inak zapisovať do análov našich dejín.
Dnes – v novoveku – je život o čosi ľahší. Slobôd máme pomaly viac, ako by sme chceli, a s tým aj kopec zodpovednosti za to, čo robíme, ako to robíme, s kým a proti komu to robíme. Veľa vecí sa zmenilo k lepšiemu, do Chorvátska, či inde chodí dnes každý druhý slovák, dokonca občas sa už človek ani nemusí dobre narodiť, prípadne vydať na to, aby bol úspešný. Jednoducho – pokrok. Až na tie dane a odvody. Hrdíme sa, ako sa nám deň daňovej slobody posunul o pár dní dopredu (tento rok pripadol na 01/06), a že v Česku bude až 14/06. Ale.... oproti tým „desiatkam“ zo stredoveku je to celkom humáč, čo poviete?
Štát nás oberá o polovicu (plus mínus) toho, čo vyprodukujeme, potom z nás ešte strhne kožu formou DPH, a to všetko aj (mimo iné) preto, aby živil armádu úradníkov, ktorá spravuje desiatky inštitúcií, ministerstiev a úradov, zaoberajúcich sa stovkami a tisíckami častokrát husto neskoordinovaných, neefektívnych a neoptimalizovaných činností, pri ktorých sa občan - v podstate akcionár tohoto „podniku“ – často cíti ako posledný idiot. Či sa pozriete na dane (oblasť relatívneho slovenského úspechu), odvody (žiadna sláva), alebo aj také veci ako koncesionárske poplatky, vždy sa nájde kopec nátlakových skupín (s často možno dobrými úmyslami, ktoré ale vedú do pekla), ktoré nám s radosťou strčia svoje paprče do našich vreciek, a častokrát netransparentne a hriešne potom míňajú naše peniaze. Veď čo, z cudzieho krv netečie....
...a pritom môže byť (opäť) o niečo horšie. Opäť tu čítam názory, ako treba po voľbách hentých viac zdaniť (parchantov zazobaných!), s tamtým radšej nič nerobiť (veď čo keď niečo pokazíme!), len nech sa peniažky hrnú do štátnej pokladne, veď len štát vie, čo je pre teba, milý daňový poplatník, najlepšie, kde sú „naše“ (rozumej, štátne) priority, koho zvýhodniť, a koho nie, koho motivovať, a koho radšej za úspech potrestať.
Milý a vážený štát, ja ti na to poviem len jedno – daj tie paprče preč z našich vrecák! Tie paprče smrdia, prisluhujú tým, čo vládnu, poprípade si berú do vlastných - neštátnych - vrecák. Čisté ruky rozhodne nepripomínajú. Konaj tak, aby boli veci jednoduché, účelné a efektívne. Pre nás. Nevymýšľaj nové druhy priznaní, nezavádzaj stodesiaty druh podpory, pri ktorom treba vyplniť desať tlačív. Zruš nepodstatné inštitúcie, ktoré nám šmátrajú vo vreckách, úradníkov máš aj tak dosť, zvládnu to.
Ale to zatiaľ asi moc chcem. Voľte s rozumom, ľudkovia....
