Rodí sa divoký, pripravený bojovať o svoj život aj za cenu životov druhých, a „človečinu“ z neho cítiť až výchovou, alebo je to naopak – narodíli sme sa čistí ako ľalie, a tie temné veci v nás prebúdza až okolie, vzťahy, alebo tragická udalosť?
Denne na nás z médií útočia obrazy ľudského nešťastia, tragédií a problémov. Povieme si – veď to tu bolo vždy, akurát v súčasnej dobe je prístup k takýmto obrazom viac-menej bezproblémový. Je to určite pravda – možno aj preto máme pocit, že človek človeku je vlkom. A čím ďalej, tým viac.
Pohrobkovia minulosti budú spomínať na poriadok, ktorý tu zdanlivo panoval, tí triezvejší zas poukážu na to, že každý si svoju cestu vyberá sám, a nie kriminálnik je obeťou spoločnosti (ktorá ho vyvrhla etc), ale naopak – spoločnosť je obeťou slobodnej vôle (v tomto prípade zlovôle) takéhoto jednotlivca.
Ako to ale je? Drieme zlo v nás, a je len otázkou miery, náhody, a prahu citlivosti jednotlivcov, kedy to prepukne? Čo nás núti pozerať sa na zlo a násilie v televízii a filmoch, aj keď s ním nesúhlasíme? Čo môže byť spúštadlom dejinných katastrôf, akou boli napríklad svetové vojny, alebo genocída v Rwande? Kde sa ani nie tak dávno diali veci, na ktoré človek v našich končinách radšej ani nepomyslí?
Apropo – skutočne nepomyslí? Skutočne sme my, európania, natoľko poučení a uvedomelí, že máme toto veľké zlo pod kontrolou?
Nuž, hádam áno..... aj keď.... veľa pamätníkov juhoslovanskej vojny by sa pri tomto konštatovaní len bolestivo pousmialo.....
Veríme teda tomu, že sa rodíme vo svojej podstate dobrí?
