Ale ale, čo to počujem, krpec – derie sa mi na jazyk. Predstavím si seba, ako malý dubák za asistencie úškrnov staršej ségry a jej frajera nadávam ostošesť – zakázané ovocie čo? No predsa najviac chutí! :-) Puberťáci jedni, dva krát ma nahovárať nemuseli. Som preto ale snáť menej človekom? Malého teda nechám tak a uvažujem - nadávky zjavne vznikli za účelom slovne niekoho haniť. Potupiť. Ublížiť. Plnia ešte túto rolu? Nepochybne áno. Ale prenikajú do hovorovej a mimovoľnej reči čím ďalej, tým viac. Ktovie, čo mi teraz povedia zástupcovia strednej a staršej generácie (pamätníci:-) - kedysi boli ľudia určite úctivejší (pozdrav „rukybozkávam“ už asi vymyzol úplne, v autobuse sa už nájde málo gentlemanov, ktorí nechajú sadnúť si ženu, ak sa nejedná náhodou o tú ich, etc etc), určite konzervatívnejší – dnes sa nadáva nielen vo štvrtej cenovej, vo filmoch je to bežné (a povedzme si na rovinu – ak to nie je samoúčelné, tak sa to aj hodí), občas počujeme tvrdšie slová aj od ústavných činiteľov (starý ujo:), a ak ďalej.... Nič už nie je tak, ako bývalo, vzdychnú si tí puritánskejšie založení......možno kým malý dorastie, stanú sa tieto ostré slová bežnou súčasťou hovorovej reči. Len si to predstavte – keby sa ľudia odosobnili a ponechali stranou emočnú stránku týchto slov. Čo by nasledovalo? Vymysleli by sa nové slová? Alebo sa oprášia tie, ktoré už sú skoro zabudnuté, a dnes už nikoho rozhodne neurazia?? Hm, možno - nabudúce, keď ma niekto naštve, tak na neho spustím – ty ogrgeľ jeden, pačvor akýsi, krepáň krepý, chrapúň chrapý! Ten bude pozerať!! A možno som to mal povedať tomu malému - ogrgeľ akýsi, čo tu nadávaš! :-)
Ogrgeľ akýsi, čo tu nadávaš!
Čóóó? Mňa j*b#e! Pozerám, či počujem dobre! O meter ďalej sedí pri stole asi päť malých harantov, zjavne nejaký výlet. Došli sa k nám do „vývarovne“ naobedovať, inak pravidelne poloprázdna miestnosť je plná detského džavotu.






