Niektoré miesta majú svoje špecifiká. Vyznačujú sa svojim duchom, geniom loci, niečim neuchopiteľným, čo pôsobí len tam, podmaňuje vás to a cítite, akoby miesto naozaj malo svojho ducha.
Naša – krasňanská – Jednota má tiež svojho ducha. Geniom loci by som ho nenazýval, to je prisilné označenie na samoobsluhu, ktorej sa akosi zázrakom vyhýba lokálna konkurencia, a tak jej duch zostal čiastočne ukotvený kdesi mnoho rokov dozadu. Preto je duch akýmsi krížencom neochoty a bohorovnosti, že veď vy sa aj tak vrátite – keďže nemáte kam inam ísť.
Niekedy je pôsobenie tohoto ducha silnejšie, niekedy slabšie, niektorí pracovníci mu podľahnú úplne, niektorí s tým bojujú a prejavuje sa u nich aj také niečo, ako je tzv. prozákazníckosť.
Najnovšia príhoda svedčí o tom, že tento duch pakovane najsilnejšie preniká do osoby vedúceho predajne:
Máme malé mačiatka. Krpci utešene rastú, a nastala doba, aby sme im hľadali nové rodinky, ktoré sa o nich budú s láskou starať. Preto sme si vyhotovili malý plagát, na ktorom mačiatka propagujeme. Keďže vieme, že v Jednote visí nástenka na inzerciu (predám, kúpim), chceli sme jeden z plagátov vylepiť aj u nich.
Samozrejme, postup sme konzultovali s jednou z predavačiek, ktoré pri danej tabuli pôsobia – keďže nešlo o malý papierik s jednovetným textom, dohodli sme sa, že zavesíme plagátik úplne naspodok, tak, aby nebránil na tabuli rôznej inej inzercii.
Keď sme sa pokúsili oznam zavesiť, zapôsobil duch miestnej Jednoty. Teda, pardon, pribehol arogantný pán vedúci, ktorý úsečným spôsobom oznámil, že tam inzerát nebude. „Toto tu jednoducho nebude!“ odvrkol. Na otázku prečo odpovedal, lebo za inzerciu sa platí.
Pri pohľade na vývesnú tabuľu sme nechápavo hľadeli na označenie “bezplatná inzercia“.
„Za inzerciu sa platí?“ zopakovali sme s poukázaním na nápis. „Za farebnú áno“ znel celkom nový argument. „A kde teda máte cenník?“. „Toto tu nebude, som JA povedal“ ukončil debatu pán vedúci a odkráčal preč. „A kľudne sa sťažujte aj na vedení“.
No dobre teda.
Áno, ide o pomerne banálny príbeh. Proste jeden úradníček ukázal svoju moc v pomerne banálnom prípade, kde o nič nešlo.
Ide mi o iné.
Prečo sa v „našej“ Jednote musí neustále opakovať neúcta k zákazníkovi? Prečo sa musí prejavovať aj v takýchto prípadoch? Prečo sa vedúcimi – zdá sa - výhradne stávajú ľudia, ktorí vyslovene nevedia komunikovať s klientelou? Veď stačilo normálne, slušne vysvetliť dôvody, prečo nie je možné inzerát vylepiť (naozaj ma to zaujíma – ake boli? Kde je cenník inzercie, ak pán vedúci tvrdí, že sa za farebnú inzerciu platí? Aké sú vlastne pravidlá inzerovania v Jednote?), a tento článok by nevznikol. Miesto toho sa pánko proste vyvŕšil, asi mu to spravilo dobre.
Želám zamestnancom Jednoty, aby sa k nim nesprával rovnako, ako k svojim zákazníkom.
