Stál pred dverami oddelenia. Vysoký dospelý chlap. Hrubá zimná bunda zakrývala vychudnutú postavu, narazená baranica holú lebku. "Prišiel som vás pozrieť. Bol som hore na Klenovej na chemoške, tak som sa zastavil."
Trochu zosmutnel. "Je tu ešte Miro?" Prikývla som. Miro tu bude ešte chvíľu.
Sedeli spolu na izbe, na nočnom stolíku neskrývané plechovky od piva. Nechcelo sa mi tam vojsť. Chlapské lúčenie býva ťažké.
Všimli si ma. "Nepridáte sa?" začal Miro. "Vždy ste hovorili, že raz pôjdeme spolu na pivo," podsúval Roman. Fakt - keď boli pred pár rokmi puberťáci, býval to môj obľúbený špruch na získanie si ich dôvery..."až budete dospelí a zdraví, pôjdeme spolu na pivo"... Dospelí sú, zdraví už nebudú a pamätajú si...trošku mi stislo hrdlo.
"Tak yo..." Snáď ma neuvidí nejaká klebetná mamička zhruba v ich veku. Banálna diskusia o hudbe, marihuane, pive. Plechovka dopitá, zdvíham sa.
Zatváram dvere, proti vlastnej vôli počujem: "Neboj sa. Určite to bude záhul...ale potom budeme všetci spolu."
Roman ma dobehol na chodbe. "Aj ja. Viete to?" Nikdy sme sa spolu za tých šesť rokov, čo sa poznáme, na nič nehrali. Iba prikývnem. Som v kontakte s jeho lekárom, leider.
"Môžem vám dať na rozlúčku pusu?" Wau.
"A POTOM si potykáme. To už nebude vekový rozdiel taký dôležitý...a choďte na ten Rammstein aj za mňa, ja ho už nestihnem."
Neobzrel sa. Vysoká postava v tieni chodby.
Ešte som nikdy nedostala na rozlúčku od pacienta pusu.
Skoro sa rozbehla za ním. Ale už ho nedobehnem.
Sľubujem, ze TAM si budeme tykať. Všetci.
