V dnešnej metrosexuálnej, korektnej a zároveň chrapúnskej dobe by som rada dala reč s týmito stredovekými (pardon, rane novovekými) mužmi.
Zoznámte sa: Stein je vojnový vyslúžilec. Riadny mizantrop a konzerva nad stredoveké konzervy konzervatívna. Od ľudí i života pragmaticky nečaká nič dobrého, asi preto, že jeho rodinný život i kariéra vojaka sú v stave rozpadu, po zranení už nebude turkobijec, čo býval a detí v neútulnom hrade kdesi na konci sveta akos ubúda. O rozkazoch nediskutuje, o náboženstve nepochybuje. Komu sa nepáči, príležitostne skončí v jarku.
Barbarič je naopak užívač života, za peknou sukňou by i plot preskočil, keby bol v lepšej fyzickej kondícii, vo víne a dobrom jedle utopí radosti i žiale, nezahodí sa od dobrej knihy, myšlienky či módnej novinky. Vzdelaný, uhladený a rozhľadený, na vyváženie svojho drsného spoločníka, ale aj dôkaz existencie čohosi progresívneho v zlých časoch.
Jaroš je z rodu nízkeho a kvalifikácie, z ktorej sa ježili vlasy...a dodnes ježia. Kat, ktorému sa jeho remeslo páči, dokonca ho vzrušuje, je naozaj dôvodne podozrivý z toho, že diabol nemusí vo vlasoch skrývať rohy.
O čom som chcela počuť?
Od Steina o zbraniach - palných i chladných. O taktike protitureckých vojen. O drsnej vojenskej politike. Po piatom dobrom pive možno aj o jeho rodine, o hrade v Čechách. O strašidlách a poverách, ktorým verí a o ktorých tak rád počúva.
O realite naozaj tvrdej doby.
Od Jaroša o stredovekých liečebných metódach, dobrý kat bol i ránhojičom a chirurgom. O jeho bystrých zmysloch pri ohliadaní miesta činu či obete. A rozhodne by som sa ho nepýtala na jeho osobné pocity a myšlienky. Ešte by som potom v noci nemohla spať.
S Barbaričom by som si rada dala galantný večer pri víne. Prebrali by sme osvietenecké obdobie, literatúru a vynálezy, dobré jedlo i pitie a chvíľu by som si užívala galantného inteligentného spoločníka, keďže v reále ich už veľa nie je. O jeho víziách budúcnosti a nekazila by som mu náladu tým, čo je úplne inak.
Snáď by sa so mnou moje obľúbené literárne postavy chceli stretnúť a nezdala by som sa Steinovi príliš nízkeho rodu, Jarošovi otravná a Barbaričovi fádna. Veď sú to chlapi literárni, na tých sa snáď ešte spoľahnúť dá.
Ani jedného by som sa nepýtala na ich zážitky, ktoré poznám z kníh Juraja Červenáka.
Nepýtala by som sa, koho zmárnili na Pekelnom vrchu v Štiavnici, kto v Prahe zabíjal prvorodených, kde v Bratislave máta ohnivé znamenie, koho vo Viedni postrašil diabol v zrkadle, ani kde na Sitne nájdem dýku a vlka.
Ja to viem a vy si to prečítajte.
Zídeme sa v minulosti, ktorej sa vôbec nedá hovoriť "staré dobré časy" a oddýchneme si od reality.
