Bolo ráno ako vymaľované.Tri týždne pred termínom, kedy sa mala narodiť moja prvá dcéra.
Až na to, že o šiestej ráno ma príroda presvedčila, že tomu tak nie je.
Že na svet sa tlačí malá princezná.
Nuž čo...
Tak sa teda ide do nemocnice.
Ups ale ako. Jediný vodičák v rodine je môj a ja nie som práve v forme
sadnúť za volant, aj keď je to sotva trištvrte kilometra.
Tak stojím vo vani, mobil v ruke a volám 155.
"Dobré rano, meno, priezvisko, adresa, telefónne číslo, potrebovala by som sanitku,
stačí bez lekára. Pôrod. Ale neponáhľa to."
V telefóne ticho. "Haló, počujeme sa?"
"Aaano, počujeme, ..... a kto rodí?"
to som zas ostala mierne štajf ja. "No ja!"
"Moment, preverím si vás."
"Jasné, " potešilo ma, že ma konečne vzala vážne.
Sláva, telefón zvoní. Predstavujem sa, opakujem požiadavku.
"Vy vážne rodíte?" nedôveruje naďalej dispečerka.
Trpezlivo opíšem všetky príznaky rodenia, ktoré na sebe pozorujem.
Zrazu ma chytí pocit zodpovednosti.
"Prosím vás, ak nemáte volný voz, tak povedzte, skúsim si zavolať taxík,
je to pársto metrov." Znovu ticho.
"Hneď posielam."
O štvrť hodiny zvoní telefón.
"Sme tu pre tú rodičku".
"Ok, už idem," chmatnem tašku a vrámci možností sa ponáhľam dolu schodami.
Dole stojí mercedes, super, takže so všetkou slávou.
Sanitkár mi berie tašku. "To ste vy?"
"Nepochybne," šklebím sa. "A kde máte manžela?"
"Vypravuje deti do školy."
"Hehe, tak vy musíte byť tá, čo povedala dispečerke, že pôjde taxíkom."
"Hehehe, " pridáva sa šofér, "môžme aj my vás nejak pobaviť?"
"Zahúkajte mi", prosím detinsky.....a už ideme aj so sirénou.
Veď prečo neurobiť radosť rodičke, čo pobavila dispečerku i posádku.
