bola to pre mňa vždy farba, ktorú som nikdy celý rok nemusela.
Keď som bola malá, správna farba pre dievčatká bola červená. Červené baretky, červené punčocháče, červené svetríky........no br.......aj keď dnešná ružová ma neberie o nič viac.
Keď som bola trošku väčšia, červené boli pionierske šatky, polovica zástav i nejaké preukazy, čo mi túto farbu tiež nijak nepriblížilo.
Obľúbené červené obdobie začínalo červenejúcimi sa čerešňami, v tesnom závese za nimi nasledovali jahody. Potom prišla nedeľa, slávená v červenom, kedy sme sa všetci strašne zbožne modlili, aby nás osvietil Duch svätý - ale švihom, lebo sa začali naháňať známky, potom sa začervenali pivónie, ktoré sme zvykli sľubovať sv. Alžbetke v Modrom kostolíku, keď to teda s tými známkami výjde, ktoré dostala jediný krát, až došiel posledný sviatok v červenom - Petra a Pavla - po ktorom už len rodičia videli na červeno - pri vysvedčení, či pri diskusiách o nutnosti opravákov. Paradoxne som naozaj toto červené ročné obdobie mala veľmi rada....
ale časom sa koniec roka presunul z júna na december a iné termíny už nemali takú peknú červenú predohru...
až dnes, keď chalani preveľmi dlho a zbožne kľačali pred oltárom a dozvedela som sa, že by tiež radi nejaký ten dar ducha, uvedomila som si, že je červený mesiac...
cestou domov sme si kúpili dve kilá jahôd a ja sa po Petrovi-Pavlovi budem snažiť ne-vidieť na červeno.
