Nestretávali sa tak často ako kedysi. Jemu zaberala čas rodina a práca a kamarát pestoval chorobu.
Ale čas od času sa spolu opili "wie damals".
Tentokrát nebolo čo oslavovať. Naposledy nie je dôvod na oslavu.
"Som rád, že si prišiel. Predsalen mám strach."
"Nechceš to ešte odložiť?"
"Už nie je čo."
Popíjali, počúvali hudbu, pauzy v rozhovore sa predlžovali.
Nebolo už veľmi o čom. Liekovka sa pomaly vyprázdňovala.
Počkal kým zaspal, chvíľu ho pozoroval. Spal pokojne.
Zaťal zuby, nalial si. Dvere zavrel potichu.
Ráno sa zobudil spotený a so strašnou bolesťou nielen hlavy.
Vrátil sa podľa dohovoru o 24 hodín. Nazrel do spálne, vytočil dve trojciferné čísla,
nahlásil údaje, počkal na sanitku i policajtov.
S telom nechcel mať nič spoločné. Veď ho nechcel ani jeho majiteľ.
Na pohreb ho dokopala manželka. "To bol tvoj najlepší kamarát!!!"
Ktorási tetička žalostila: "Taký mladý a sám sa zniesol zo sveta. To nemal žiadneho kamaráta, čo by mu pomohol?"
"Mal," pomyslel si a na údiv všetkých pritomných sa na pohrebe svojho najlepšieho kamaráta usmial.
