Betka má ovčie kiahne. Graficky výborne vyznačené, vyzerá ako muchotrávka naopak.
Vzhľadom na to, že je dieťa akčné, nestačí jej pri "chorobe" pustiť televíziu, treba jej všestranného ducha a telo zaujať inak. Lenže aj mamička má svoje "hračky" a keď je hokej, ide Betka stranou.
K revaniu a dupaniu pri priamom prenose sa rada pridá, ale záznam ju nebaví a tak ostáva sama - so svojimi nápadmi.
Legolas a Lútien sú ďalšia generácia našich potkanov. Snehobieli albíni, preto tie éterické mená.
Po prvej tretine hokeja som našla Betku s vodovkami. Fajn, baví sa sama. Lenže, kde je papier????
Dieťa so sústredeným výrazom rozrába červenú farbu a - odchádza do chlapčenskej izby???
V dese z predstavy natierania stien, nábytku či niečoho horšieho vtrhnem dnu.
Betka umelecky maľuje červené bodky na biele potkany. "To majú aj oni kiahne", vysvetľuje mi, nesprávne pochopiac môj stuhnutý postoj ako nepochopenie.
"Nech sú so mnou trošku SOLIDÁRNI, keď vy ostatní ste už kiahne mali."
Je super naučiť dieťa cudzie slovo a vedieť, že ho používa správne, že...
Akurát Legolas a Lútien si to určite nemyslia.
