1.
Vada sa prebrala. Strop bol na svojom mieste. Necítila smrteľný smäd ani hlava ju nebolela. Spomenula si, že včera nepila. Zaliezla do postele s detektívkou a potom už len zhasla. Svetlo.
Pomedzi varenie kávy a natieranie chleba syrom zistila, že ju nebolia ani kolená ani lakte, že nemá opuchnuté oči ani členky a zdiagnostikovala šedivý pruh zrelý pre kaderníčku.
Sadla si s kávou na balkón. Popolník bol prázdny a vyumývaný, Kara je poriadkumilovná a už tu dosť dlho nebola. Pohrávala sa s myšlienkou, aké by to bolo, keby už ani nikdy neprišla a nechala ju vysublimovať ponad stromy.
Cintorín pod oknami je Vadin park. Pochováva sa tam málo, akurát soboty bývajú s hudobným sprievodom. Dnes hučia hory a lesy mimo bežnej normy.
Sú tam. Už ju nerušia ani nestrašia, zvykla si. Prvý krát, keď ich videla, bola šokovaná čisto medicínsky. Halucinácie predsa len nie sú prechladnutie. Bolo to v belasý letný deň, biele kamene pamätajúce Rimanov a stará katedrála. Stál na schodoch, ktoré neviedli nikam a díval sa na more. Strčila do muža: „Pozri tam na toho blázna,“ a kým sa muž otočil, nikto tam nebol. Rada sa prechádzala po cintoríne, ale potom, ako stretla tú ženu s uhrančivými očami, ktorú tesne potom identifikovala na náhrobku, tam dlhšie nešla.
Automatika cesty do práce, na ktorej pozná každú puklinu v asfalte a skoro každého chodca.
Kto je to dnes, spýtala sa Vada sama seba, keď zbadala to dievčatko miznúť za rohom. To dievčatko, čo vidia zomierajúci pár hodín pred tým ako definitívne odídu. Najprv o nej iba počula. Dedko v polovedomí ju posielal po cigarety, babka, ktorá mesiace neprehovorila, jej chcela učesať neupravené vlasy, mladá žena kričala od strachu, keď ju zbadala. Potom ju párkrát videla aj ona. V rohu zorného poľa bolo nebolo asi osemročné dievčatko. Na zastávke autobusu pred školou by si ju nevšimla. Ale v izbe hospicu mimo návštevných hodín, či na chodbe liečebne okolo polnoci naozaj nemala čo hľadať. Lenže ju videla. Nad druhým stretnutím uvažovala pri karibskom rume tak intenzívne, že na druhý deň písala do roboty smsku, že má migrénu. Prvé riešenie bola schizofrénia. Obmedzená na jediný príznak? Prelistovala staré učebnice aj pregooglila kde čo, nesedelo to. Ráno sa v opici zmierila s tým, že zomiera. Nebola to dobrá opica, ale prešla a prešli dni a zomieranie nič. Len to dievča sa znovu ukazovalo. Zvykala si.
Veď celý jej život bol len zvykanie si.
2.
Keď otvárala dvere hospicu, už ju netrieskali pachy ani beznádej. Domov svetla svätého Adalberta bol poslednou stanicou nielen pre pacientov ale aj pre personál. Tak prečo si to robiť ťažšie.
Broňa zapla vymývák mozgu. Vada si to predtým nevšimla, ale už prestala počúvať hudbu ako podmaz. Nezaslúžila si to. Teda hudba, nie toto dysharmonické kuňkanie a infantilné komentáre. „Aby tu nebolo tak ticho“. Ona to ticho potrebovala. Potrebovala počuť dýchanie, stony, šepot. Dávali viac ako vizita typu „ako sa dnes máme, pani Nováková“ doplnené povinným nacvičeným kípsmajlom. Vymývák kvalitne rušil akékoľvek ľudské vlnenie medzi personálom a pacientami. Ale ticho nebolo, to nie.
Zaspomínala. „Dneska umrem, doktorko.“ Dedko Benetka vytiahol fľašu krásne retiazkujúcej slivovice, „to je pro vás, si potém vypijete.“ Vtedy ešte neverila. Verila svojmu vzdelaniu, ktoré vylučovalo presné určenie času. Hlavne dedko vyzeral tak isto ako pred dvoma týždňami a to takého reči ešte neviedol. Zápis do dekurzu „depresívny“ bol absolútne nevýstižný. Nedalo sa to samozrejme nazvať eufóriou, ale rozhodne smutný nevyzeral. Cez návštevy si všimla veľký chumel príbuzných, snáď ho rozptýlia. Hm. Ráno ležal vedľa počítača ukončený chorobopis a dedko bol pripravený pre pohrebku.
Rozdelila si deň medzi kávu, prácu a „snívanie“. To bol čas, kedy „človek musí ísť za svojim snom“ .Jeden z motivačných citátov, ktorými zahnojila celý Domov svetla nová riaditeľka. Keď „babka“ konečne odišla do penzie, všetci pod 70 dúfali v rozohnanie dusného mraku nudy a byrokracie. Kandidátka bola len jedna. Na tvári prilepený žiarivý reklamný úsmev, rozdávala optimistické citáty a dobré rady „made in US“ s nezameniteľným prízvukom. Zaviedla „neformálne meetingy“, kde sa na štyri oči skryto vyhrážala a otvorene vyzvedala. Na toto bola Vada rezistentná ešte z kliniky, takže meetingy s ňou rýchlo skončili, vlastne tretí už nebol. V podstate sa navzájom ignorovali, čo Vada ocenila.
„Babka Koláriková to má za sebou“, oznámila Broňa civilne. Vada prikývla, pomaly vstala, vzala fonendoskop. Keď Broňa prišla z kliniky, mala tendenciu pri takýchto príležitostiach behať a panikáriť, ale už sa naučila, že v hospici, na rozdiel od súčasného sveta, je smrť súčasť života. Aj keď práve babka Koláriková nebola dnes prvá v kandidátnej listine kolegyne, čo s kosou chodí. Boh, či príroda rozhodli, filozofovala Vada, keď prikladala fonendoskop na babkin hrudník. Zdúpnela. Miesto ticha počula dunenie extrasystol. Potom to vyzeralo ako fibrilácia komôr. Mala pocit, že tam stojí hodinu, keď ostalo ticho. Zmätená chytila babkinu studenú ruku. Poznala všetky jej diagnózy. Arytmia tam nikdy nebola. Vedela, čo by robila na klinike. Na koľko by to „zachránila“? Príčina smrti KP zlyhanie, AS universalis, ICHS. Pochovať v zákonnej lehote. Sestrička Tilda plakala. Často plače. Že si ešte nezvykla.
Rodina vyzerala spokojná, že už nemusia za babku platiť, riaditeľka so žiarivým úsmevom rozprávala niečo o večnom svetle a božej náruči. Vada ju ako vždy pri tejto príležitosti v duchu opravila v zmysle „to náručie“ a za pár hodín v posteli ležala babka Poláková. Život je život je život.
3.
Vada odomkla, hodila kľúče na botník. Otočili fotografiu dcéry. Nechala to tak. Keď príde Kara, upraví ju a bude sa vypytovať, ako keby jej to bola rodina. Posunie jej stále ten istý obrázok London Bridge a novú porciu klamstiev, ktorý verí naozaj len ona, keďže nikdy žiadne deti nemala a ani mať nebude. Zakaždým nové meno zámožného priateľa sa nedá vysvetliť ani promiskuitou ani omylom. Zmierila sa s tým a je rada, že nikto nevie, ako je jej to jedno.
Rozhodla sa, že dnes bude variť. Vybrala mäso, cibuľu. Postavila vodu na čaj. Pred očami mala zúfalo plačúcu Tildu. Niečo nesedelo. Keď sa spamätala, kanvica pískala ako lokomotíva pred tunelom a cibuľa smrdela spáleninou. Podozrenie bolo jasné.
Miesto varenia uvažovala nad nimi. Mŕtvymi, čo sa potulujú pomedzi živými a nič nechcú. Uverila, že nie sú halucinácie a začala uvažovať prečo. Ezoterické a duchárske vysvetlenia sa jej zdali pribláznivé a ani ľudové povery nič neriešili. Vedela o nich, ale oni ju očividne ignorovali, nedávali žiadne znamenie ani neubližovali. Prestala sa báť. Iba sledovala.
Vlastne sa už dlho ničoho a nikoho nebála. Nič, čo stratila, jej nechýbalo. Manžel, ktorý zmizol v priepasti času, dcéra, ktorá sa odcudzila, kariéra, na ktorej je prestalo záležať ešte predtým ako si ju zdvorilo zavolal prednosta kliniky a naznačil, že dobrovoľný odchod bude ocenený. Vlastne jej nezáležalo ani na alkohole ani na jedinej priateľke, čo jej ostala. Ani len na spálenej večeri.
Prechádzala sa pomedzi hroby. Miesto vyžarovalo pohanskú silu smrti ako vrcholu života. V osemdesiatych minulého storočia sa snažili očistiť cintoríny od kresťanskej tradície. Starší pán stál v strede kruhu ako keby rozjímal nad zosnulým príbuzným. Zadívala sa. Rozhodla sa, že sa nepozrie ani na sekundu niekam inam. Ako a kam zmizne?
Kedysi fotografovala zaujímavú hrobku. Naraz jej niekto prešiel popred foťák. Mladý chalan slušne oblečený s jedným kvetom v ruke. Ako keby šiel na nedôležitý pohreb. Zanadávala, urobila ďalšie tri fotky a pozrela, kde je. No nikde. Ani na tej fotke, ani na úplne rovnej cestičke medzi hrobkami.
Tento sa tiež tváril, že tam nie je. Fixírovala jeho obyčajný oblek a ľahostajný postoj. Vybabral s ňou, musela mrknúť. Fakt zbytočná aktivita.
4.
Bolo na uvarenie. Sestrička Tilda zas plakala. Hlasno vzlykala, utierala si slzy. Sanitár Maroš ju snaživo hladil po vlasoch, už sa dlhodobo takto zbytočne snaží. Pani Nedomanská už nežila. Vada pozrela na hodinky, zapísala čas. Nechápala Tildu. Toto bolo vyslobodenie. Metastázy mala už všade, väčšinu času už len spala a keď sa prebudila, chcela len jedno, spať ďalej, prespať sa až do konečného spánku. Pohladila ju po tvári. Ruka jej zvlhla od potu. Zas niečo nesedí. Teda vlastne sedí, ale na niečo iné ako prirodzenú smrť. Udržala poker face. Príčina smrti ca mammae dissemin. Už zas?
Kto a prečo? Zistí to. Aj keď vlastne nemá dôvod. Veď čo už robiť 8,5 hodiny s prestávkou na obed, keď práce je tak na tri?
Spoločné raňajky sa od istého času volajú brown bag meeting. Nebola pozvaná. Obe opatrovateľky okolo nej prešli do riaditeľkinej pracovne ako okolo izbovej rastliny. Broňa a Mima sa nechápavo obzreli, keď šla opačne. Zvnútra sa ozýval perlivý smiech a voňali fornety, ktoré práve nakúpila sekretárka. „Žijeme preto, aby sme napĺňali svoje poslanie, nielen svoje brucho. Budujeme tímový duch...“, začula než sa zabuchli dvere.
Mala čas rozmýšľať o iných duchoch, ktorí sa nijak tímovo nesprávali a aj o iných veciach.
Sanitár Maroš kŕmil. Jožko mykal hlavou, stískal ústa, pľul. Maroš bol neuveriteľne trpezlivý. Jožko bol kedysi vymodlené a zachránené dieťa, následne ťažko a ešte ťažšie postihnuté dieťa, ktoré rodina odložila už dávno. Prežil ústav pre postihnuté deti aj s dákymi výnimkami z veku. „Ktovie prečo,“ trápil sa Maroš. Jožko nechápal, ležal a trpel už 25 rokov. Keď okolo seba bil a kopal, zvuk, ktorý vydával, čiastočne liezol na nervy a čiastočne trhal srdce. Pohladila ho po hlave. Zabudla, že to neznáša, pokúsil sa ju pohrýzť. Maroš šikovne vložil do úst ďalšiu lyžicu jablkového pyré. „Nepomohla by mu sonda?“ spýtal sa nešťastne. „Je taký vychudnutý. Alebo infúzia...“ „Priviažeš ho?“ Maroš ešte nešťastnejšie pokrútil hlavou. „Aaaaaaaaaaaa.....“reval Jožko.
„Utrpenie povznáša dušu,“ zadeklamovala precítene riaditeľka, ktorá sa odkiaľsi zhmotnila. „Nemá dušu,“ zavrčal Maroš. Koho asi myslel, uvažovala Vada mlčky. Jeho alebo ju?
Pomaly kráčala cez cintorín. Čím pomalšie. Vedela, že Kara už navarila, poutierala prach, vyrovnala obrázky. Ten vzťah nemá žiadnu budúcnosť. Nestála o ňu. Ani o starostlivosť, ani o záujem a o sex už vôbec nie. Najradšej by celú „dlhodobú priateľku“ vyzmizíkovala ako ďalší omyl v živote. Kruh smrti ju vťahoval. Odbočila z hlavnej cesty, priťahoval ju staromódny obelisk z kedysi moderného betónu obrastený machom. Fotka, dátumy blízko seba, lavička. Zachytila úškrn mladej ženy. No samozrejme, na lavičke nikto nesedel. Ale žeby to bol konečne kontakt? Odpoveď na jej problém s Karou? Sadla si pre istotu na inú lavičku a otvorila si fľašu vína. Na zdravie....alebo na čo.
5.
Mima už zas vyšla z riaditeľkinej pracovne a nepríčetne sa usmievala. „Je to v božích rukách,“ zopakovala. Pokúsila sa ju vrátiť do reality. „Si pýtala konečne zvýšenie platu?“
Pohŕdavo si ju zmerala. „Život nie je o peniazoch. A ani o chlaste a nemravnosti!“ doklincovala. „Nič nechápeš. Buď rada, že ťa tu pani riaditeľka trpí. Takých ako ty...“
„Áno, stojí desať v rade na úrade práce, viem,“ dopovedala nevzrušene. Už ani to ju nehne?
Pozrela za Mimou, ktorá sa priam vznášala po chodbe smerom ku kuchynke a na dvere riaditeľne. Tie nevyjadrovali nič.
Ulica medzi dvoma cintorínmi. Vlastne dokonalé miesto pre konečnú stanicu kohokoľvek.Na prvý pohľad vyzerali ako keby matka viedla dcéru do školy. Za bieleho dňa na rušnej ulici. Pretrela si oboma rukami tvár. Nezmizli. Niečo sa zmenilo. Počula klopkanie ženiných opätkov. To poznala z prázdnej chodby vedľa skladu, kde za starých čias bývala márnica. Žena sa zohla k dievčatku, vyzeralo to, že sa spolu smejú, ale na vzdialenosť to nemohla počuť.
Dedko bez hrtanu odmietal komunikovať. Rezonátor vyhodil z okna a písať odmietal. Ale gesto, ktorým dával Mime najavo, že chce do sondy viac nechutne vyzerajúcej omáčkopolievky, bolo úplne jasné. Bol nový, očividne to ešte nevzdal, ale šiel po vlastnej linke. Jedlo, televízor. Jedlo, televízor. Iba keď prišla návšteva, preťahoval si paplón cez hlavu. Vada bola obrnená proti vlastnému názoru na podávanie chemoterapie v tomto štádiu jeho neživota. Vraj na tom trval. Hm. Manželka a syn navštevovali riaditeľku častejšie ako jeho. Riaditeľkin mercedes a vila rozhodne nepochádzali z dedičstva po vzdialenom strýkovi. Ale to bolo Vade jedno úplne najviac.
Vzor na koberci v riaditeľni poznala do posledného detailu. Pohľad riaditeľke do očí sa jej hnusil. Bolo to ako ťažká opica. Bolesť hlavy a zdvíhanie žalúdka. Slová jej šli okolo uší, neprítomne prikývla. „Toto bolo naposledy, než ťa vyhodím,“, prikývla ešte raz. Ani sa nepokúsila identifikovať o čo vlastne ide. O odmietanie zbytočnej liečby, o nesprávne odpisovanie opiátov, o neskoré príchody či o alkohol v dychu. „Ja ti chcem pomôcť, musíš sa pozbierať,“, zmenila riaditeľka obsah aj tón, „veď sa na seba pozri...a pozri sa mi do očí a povedz, že sa nepotrebuješ sama liečiť...“, Vada cítila na sebe jej neúprimný úsmev. Ešte ju chvíľu ignorovala a potichu zavrela dvere.
Jožko spal. Z nosa mu visela vyživovacia sonda, enterálna pumpa blikala. „Nejaký je unavený,“ poznamenala. Maroš sa strhol. Pársekundový zmätený pohľad. Nepovedal nič.
Ak zajtra bude Jožko mŕtvy....nechala myšlienku žiť vlastným životom. Za dverami sa ktosi uchichtol. Maroš býval samý vtip, ale v poslednej dobe ho nepočula sa smiať. A ten hlások bol detský.
Nezmýlila sa. Ráno si našla na stole chorobopis.
„Dodýchal úplne pokojne,“ počula Broňu hovoriť riaditeľke. „V spánku. Dobre sa mu stalo chudáčikovi.“
„Ale mali by sme niečo robiť s pánom Karasíkom, zas má bolesti,“ obrátila sa na Vadu, tá dávka morfínu by sa mala zvýšiť.“
Nereagovala. Presne vedela, kde je ten morfín.
6.
Tilda kričala. Súvislý zúfalý krik, úplne bez nádychu. Mimou to ani nehlo. Nemohlo. Oči mala naširoko otvorené a po jednom liezla mucha. Zvratky v otvorených ústach. Ležala mŕtva na zemi v sklade a očividne tam už bola dlhšie. Vadu naplo. Odtiahla Tildu. Spomenula si na dramatické filmy, tam by musela rozdávať facky. Na to našťastie nedošlo. Dobehla riaditeľka, objala Tildu, pritisla ju k sebe, Mime nevenovala viac ako veľmi zbežný pohľad. Zato Vada sa obzerala až príliš pozorne vzhľadom k situácii.. „Prečo sa otrávila tu a nie doma? Aké lieky nám pobrala?“ opýtala sa nahlas. Súdny lekár ju odignoroval. Policajti našli list na rozlúčku, dohodli sa s riaditeľkou a spokojní odišli. „Prečo to urobila?“ opakovala Tilda dookola. „Pomodlíme sa za jej dušu,“ objala ju riaditeľka znovu. Vada zachytila jej pohľad a naplo ju horšie ako v sklade plnom zvratkov. Vo dverách stálo dievčatko a utieralo si slzy.
Ticho okolo Vady sa prehlbovalo. Vyliezalo z každých dverí, už nielen z riaditeľne. Bolo všade, kam vošla. Tentokrát v dennej miestnosti. Sestričky švitorili pri káve, zmĺkli ako na rozkaz. Maroš otáčal v ruke hrnček ako keby jej chcel niečo povedať. „Nemáš cukor? “ nie, to to nemalo byť. Vade cez plece nazrela riaditeľka. „Niečo sladké ku kávičke,“ kupovanému koláču na zuby nehľaď, ani sacharínovému úsmevu. „Máme to ťažké, pracujeme pod stresom, táto práca môže viesť k vyhoreniu či iným problémom, zariadila som pre nás relaxačný víkend, urobíme si teambuilding, upevníme väzby,“ švitorila.
Tilda sa prihlásila hneď, Maroš po pár sekundách. Opatrovateľky žiarili. Vada si zdiagnostikovala žalúdočný vred. Káva sa snažila vyliezť hore krkom. „Už niečo mám“. „Teba som ani nevolala,“ dozvedela sa cez plece. „Broňka a vy?“ Broňa zavrtela hlavou.
Cintorín je mesto. S námestiami, parkami, voľnou prírodou. Niektoré ulice sú prázdne, tam ležia mŕtvi mŕtvych, už sa zišli, nemá kto nosiť kvety, inde to kypí životom ako pri hrobke kolotočiara, kde si príbuzní urobili piknik, veď dobrý človek si zaslúži. Cítila ich za chrbtom, ale keď sa otočila, nikto tam nebol. Natiahla si víkend o jeden deň. V úplne opustenom a zarastenom kvadrante, kde posledný pohreb bol ešte pred druhou svetovou, funel ježko s mladými. Sedela v tráve a chladne analyzovala. Aktívna eutanázia je právne vražda. A v prípade, že si to umierajúci neželal, tak aj morálne. Modus operandi bol jasný vo všetkých troch prípadoch a Mima sa de facto priznala. Lieky zvykla chystávať ona. Opatrovateľky ani sanitári ich nemali prečo kontrolovať. Inzulín sa neodpisuje a to, že je morfín je vzorne odpísaný, ešte neznamená, že je aj rovnako vzorne podaný. A tie barbituráty, ktoré očividne pojedla v tom sklade, sa dali naškečkovať za mesiac. Ale prečo??? Prečo zabíjala, aby sa nakoniec zabila? Nedávalo to logiku. Po cestičke ktosi prešiel. Ten istý pán ako „u nej doma“ v starom obleku. No dobre...dobre?
Príbuzní odchádzali od riaditeľky a vyzerali spokojní. Striaslo ju. Posteľ dedka bez hrtanu bola čisto prevlečená. Tilda vzdychla: „Úplne sa opustil. Najprv sa začal pomočovať, potom bol úplne omámený, ani ma nespoznával. Už ani jesť nechcel ani na telku nepozeral.Akoby zosychal.“
Broňa to poňala medicinskejšie. „To tá sprostá chemoterapia, asi mu odišli ľadviny.“
Vade brnela hlava. Vedela dobre, že dedko mal ľadviny v poriadku a chemoterapia nebola nijak toxická. A bolo jej aj jasné, ktoré lieky chýbajú teraz.
Lenže toto už nebola Mima. Kto a prečo prebral štafetu? Alebo to Mima len vzala na seba? Za koho? A kde brala inšpiráciu? Toto na zdravotnej škole v minulom storočí neučili.
7.
„Si šialená. Morbídna. Choď s tým psychiatrovi,“ vykrikovala Kara. Zdala sa jej trápna až cez čiaru. Veď ešte nevedela ani tretinu. Problém bol hlavne v pomere toho, čo vypili. Vade ešte za triezva praskli nervy a každým hltom sa jej zdal nápad vyrozprávať sa jedinému človeku, čo jej ostal, lepší a lepší. Kara ju jednak nemala šancu dopiť a to, čo počula ju desilo viac a viac. Objala ju, ale Vada ju hrubo odsotila a potom obe už len kričali. Bolesť, samota, strach a nakoniec zúfalstvo. Triezvejšia Kara tresla o stôl kľúče, buchla dverami. Vada nepríčetne zakričala do chodby „No sláva“ a dopíjala rovno z fľaše. Ale istá úplne triezva časť jej ja vedela, že Kary sa zbavila, ona sa preberie, ale mŕtvi budú pribúdať.
Musela si uvedomiť, že sa v práci okolo nej vytvára vákuum. Svatý Bertl ako ho volávali ešte za „babky“, bol oveľa tichší, ani Bronin vymývák mozgu neprehlušil ticho svojimi donekonečna opakovanými slučkami. Opatrovateľky ju už úplne ignorovali, Broňa si prišla po ordinácie a bleskovo mizla, Tilda si šuškala s novou Lilou a keď vošla, zmĺkli. Maroš sa jej vyhýbal. Kým bola na porade, nehovorili o ničom, ale keď s príšernou bolesťou hlavy vypadla, počula šumenie hlasov, chichot riaditeľky, dokonca buchlo šampanské. Čo len tá oslavuje?
Sedela na balkóne a rozostreným zrakom pozorovala cintorín. Dnes jej zaspieval evanjelický regenschori, že Pán je jeho pastier. „Nič mi nechýba“ rezonovalo jej v mysli. Jej nechýba nič aj keď už nič nemá. Ktosi zazvonil. Aha, Kara tu nechala kľúče. Nechcela sa s ňou stretnúť, ale nestála ani o to, aby jej kopala do dverí a hystericky ziapala na chodbe, čo susedov do toho.
Otvorila. Zrozpačitela. Za dverami stáli dvaja rozpačití policajti. Nerozumela, prečo by mala práve ona identifikovať nejakého mŕtveho, ale nijak jej to nevadilo. Omáčky typu „nevieme o rodine a telo je v zlom stave a profesionalita“, ale no tak. Dych jej vyrazilo meno. Maroša????
Viacmenej ho poskladali, bol poznateľný bez problémov, prikývla. „On pod ten vlak vliezol omylom alebo schválne?“. Nemala energiu na kľučkovanie. Rozpačitý policajt ešte zrozpačitel. „List ste nenašli?“ Nenašli. Len mobil na násype. „Mal doklady, ale viete...“. „Viem. Jediné, čo neviem, ako ste prišli na mňa.“ „Doporučila vás pani riaditeľka, bola veľmi milá,“ zas tá nevoľnosť...“a ešte jedno, posledné, čo písal, bola smska vám.“
„Čo mi písal?“ „Je tam len „VADA!“
„Asi mu už išiel vlak,“ zažartovala naposledy v ich spoločnom duchu. Zhnusene sa na ňu pozreli. Do očí sa jej tlačili slzy, ani netušila, že má slzné kanáliky ešte priechodné. Pri pohľade na dievčatko na chodbe pocítila zúfalstvo a čosi jej hovorilo, že to je posledný krát v jej živote. „Načo ti bol?“ oslovila ju. Zriadenec zdvihol hlavu, ale nezaujalo ho to. Pred patológiou sa pozostalí zvyknú rozprávať aj sami so sebou. Dievčatko pokrútilo hlavou.
8.
Tilda dala výpoveď. „Bez udania dôvodu“. „Tilduška, ale ja vás potrebujem, my vás potrebujeme,“ ani sa riaditeľke nečudovala, kde len tak strasie zo stromu zdravotnú sestru s praxou. „Iba v zákonnej výpovednej lehote,“ uzavrela. Vada by jej bola povedala, že nech proste prestane chodiť do práce, že ju vyhodiť musia, ale Tilda sa uprene pozerala na riaditeľku ako keby jej chcela niečo vsugerovať. Potom sa zas rozplakala.
Vada sa nedokázala na nič sústrediť. Stále dokola videla Tildu ako sa pretláča očami s riaditeľkou. To ona nezvládala. Pocítila iracionálnu istotu, že ďalšia na rade je Tilda. Mala by ju varovať? Jediné, čo o nej vedela, bolo priezvisko. Netušila kde býva, nemala jej telefónne číslo. A čo by jej tak asi povedala? Nezabíjaj sa? A prečo vlastne nie? Cítila sa bezmocne. Bezmyšlienkovito si naliala. Vykukla z okna. Na lavičke pod stromom fajčil tučný cudzinec. Áno ten, čo je pochovaný hneď za plotom. Pokúsila sa modliť. V hlave sa jej krútilo „a svetlo večné, nech jej svieti“. Dom svetla! Broňa! „Broni, nemôžeš sa spojiť s Tildou? Nech neurobí aj ona dáku blbosť.“ Zlatá Broňa. Nič sa nepýtala.
Bezmocne pozerala do prázdna. Broňa Tildu našla. Podrezať si žily nie je bezpečná samovražda, sanitka prišla včas... Len sa nie a nie prebrať. Tak rozsiahle krvácanie do mozgu sa ťažko medicínsky vysvetľuje aj príbuzným, nieto lekárovi. Tilda už nič nepovie. „Broňa, ako to presne bolo?“ „Povedala mi, že nechce, aby trpeli.“
„povedala mi, povedala mi, povedala mi......,“
Kto jej to povedal???
Vade bolo jasné kto zabíjal aj ako. Boli z dosahu ľudského trestu. Jediný, kto ostal, bol „prečo“. Nedokázala nikoho zachrániť. Čo pomsta?
Posledný
„Čo z toho máš, že vraždíš ľudí?“ kričala Vada. Riaditeľka sa usmievala. „Ja? Oni zabíjali. Maroš, Tilda, Mima. Skrat zo stresu. Niekto to prechádza chlastom a nemravnosťami ako ty, ale oni boli...“
„Netrep. Nikto z nich by nevedel, čo má robiť. Keby si im neporadila. Prečo si to robila ty, to je jasné, od každého z tých príbuzných dostaneš tučný sponzorský dar už rovno na konto, netreba ti hrubé obálky do vrecka. Ale oni z toho nič nemali. Prečo si ich dohnala k samovražde? Vyhrážali sa ti? Chceli podiel?
Neexistuje. Mima bola zbožné dievča z dediny, Tilda mala zlaté srdce. A Maroša ti neodpustím, ani keby som sto rokov žila. Idem rovno za tými policajtmi, čo som ho bola identifikovať!“
„Choď kam chceš, aj tak ti nikto neuverí. Pochybnej existencii, alkoholičke, ktorá žije nemravným životom a vidí mŕtvych? Než tam dôjdeš, vyber si, vyšetrovacia väzba alebo uzavreté oddelenie psychiatrie? Ja som záchranca trpiacich, vzorná občianka, opora miestnej samosprávy. Kto si ty?
Maroš ťa predsa obvinil. Tou smskou. Chcel napísať, že vraždí Vada – kedysi jedna z najlepších lekárok elitnej kliniky. A to tvoje pitie ti už proste prerástlo cez hlavu a máš halucinácie...“
Vada zatriasla hlavou. „Čo že mám? Čo že vidím?!!!“
„Netušíš, s kým sa zahrávaš. To, že ma neposlúchaš, ešte neznamená, že ťa nemám. Pozri sa mi do očí. Ja viem, nepozrieš. Nedokážeš to.“
Niekto potichu zaklopal na dvere. Vada bezmyšlienkovite otvorila. Dievčatko sa na ňu vážne a smutne pozeralo. Riaditeľka sa sladko usmiala. „To vám nepomôže. Ani jednej. Každá smrť ma posilní. Aj tvoja. Aj tých, čo budú nasledovať. A vieš, koľko nás je? “
Dievčatko fňuklo a natiahlo ruku. Vada ju prijala. „Démon,“ Nárazovo všetko pochopila. K tomuto to smerovalo. Sú veci medzi nebom a hrobom. Ach drahý Horácio, teda Maroš.... Zahľadela sa jej do očí. Uprene. Necítila žiadnu bolesť. Iba zhnusenie. „Prekliaty slabošský démon. Preto sa aj im hnusíš. Nič nám nemôžeš. Na nich nemáš dosah a ja môžem odísť kedykoľvek. Nemáš mi čo ani koho zobrať. Nedokážeš vraždiť iných vlastnou rukou. A mňa nepresvedčíš. Démon...áno je vás viac, máte rovnaký rukopis. Žijete zo smrti. Lenže ty už nikoho nezabiješ. Prikazujem ti...“ Pevne držala dievčatko za ruku. Riaditeľka sa prudko otočila...
„Vieš ty čo? Teraz si tu počkáš na svoj koniec. Skončíš na samotke. A zabiješ sama seba.“
Vyšli von. V riaditeľni bolo ticho.
Šli pomaly dolu ulicou, dievčatko si vytiahlo ruku z Vadinej, presne ako kedysi jej dcéra, keď usúdila, že je už pristará na vodenie za ruku. Zaostalo. Vade bolo úplne jasné, že keď sa obzrie, nikto tam nebude.
Ale prídu zas. Alebo príde ona.
Zazvonila na policajnom okrsku. Vytiahla občiansky preukaz, položila ho na prepážku a dokonale petrifikovala policajta: „Dobrý deň, chcela by som podať trestné oznámenie. Vraždy, korupcia, navádzanie na trestné činy a tak...Môžem tu?“
Démon stál nehybne pred zrkadlom a z očí mu tiekla krv.
