Jeruzalem.
Sobota ráno. V hoteli ma strašia, že do mesta je to pešo hodinu a „aj tak tam bude všetko zavreté“. Prázdny bulvár, električky nechodia, autobusy len občas. Na lavičke sedí chlapík a číta noviny. Priateľsky mi „šalomne“ a nemecky sa ma spýta, odkiaľ som. Lebo iba mešuge turista sa tu bude teraz potulovať.
Kde tu sa na nedosah fotografie zjavia ortodoxní v typických županoch a baraniciach, ale inak pusto. Autobus zastaví mimo zastávky a šofér sa pýta, či idem ďaleko, lebo on vždy cez sabbat zastavuje chodcom.
Už nie, som pri Damascenskej bráne a tu sa žije. Obchodíky sa otvárajú, chlapík v jarmulke a s modlitebnými remencami s pištoľou v zadnom vrecku kupuje synovi cukríky, zahalená dievčina flirtuje s predavačom korenia a ja popíjam kávu zadarmo, lebo „keď príde žena do obchodu prvá, bude dobrý obchod celý deň“, presviedča ma tiež nemecky palestínsky predavač. Nakoniec za ňu predsalen dám tých 10 šakalov (šekelov), prisvedčím, že Mníchov je Mníchov, ale Jeruzalem je len jeden a putujem ďalej „smerom“ k Západnému múru po rímskom dláždení.
Obchod so suvenírmi ako každý tretí a tam chanelle aj očkom proti urieknutiu aj so sefardskými rybami v parádnej slovanistickej belasej. Nepreberám, rovno idem k pokladni. Pokladník v jarmulke číta čosi úplne svetské – vyzerá to ako športové noviny a pozdraví Šabbat šalom. „Akože šabbat šalom, keď pracujete?“ Doslova: „My dear, šabbat is šabbat and bussines is bussines. See you once more. “ Zaručene!!!
Betlehem.
Vysoký statný modrooký blonďák menom Cvi a malý čierny Palestinec Jussuf sprevádzajú našu skupinu po meste.
Na Poli pastierov sa dozvieme, že sme vlastne „všetci bratranci“. Len pár kilometrov od výrazných červených tabulí, že Izraelci sú tu v ohrození života a nad ruinami kláštora z 11.storočia som si len oči pretrela.
Navoňaní Indovia a príšerne hluční Afričania sem prišli na svätú púť ako mohamedáni do Mekky, užívajú si každú minútu, ešte aj to, že na námestí baziliky Narodenia na kulturáku visia protiizraelské plagáty a nevľúdny pravoslávny mních vnútri štvorjazyčne vykrikuje „Ticho!!!“. V kaplnke Narodenia je presne tá hviezda, kde sa zažína úplne najpravejšie Betlehemské svetlo, nedýchateľný vzduch a hromové „aleluuujaaaaa“ Afričanov. „Raz za život stačí?“ uťahuje si zo mňa modrooký Izraelec. Nie veru...nestačí.
Obchod so suvenírmi. „Šalom Cvi," vykrikuje palestínsky majiteľ na nášho sprievodcu. "Salam", odpovedá. Nuž bratranci. Betlehemček v talianskom štýle z cyprusového dreva. „Where are you from? Slovakia? Welcome. Euro accepted.“ Smola, zaplatila som mu kartou. Na šírku úsmevu žiadny vplyv. „See you once more“. Zaručene!!
Nebola som na Vianoce v Svätej zemi. Ale teplo ostalo.
Na Veľkú noc si poviem s bratrancami „O rok v Jeruzaleme!“
