Sú mesiace, ktoré fakt nemusím - taký kocovinoidný január s krátkymi dňami či júl s dvojnásobnou pracovnou záťažou v neľudských horúčavách si to u mňa len tak nevyžehlia.
Ale august mám rada. Napriek...
Každý rok sa koncom augusta vraciame z dovolenky.
A už od detstva mám vždy pocit, aké by to bolo, keby sme sa z nej nevrátili.
Tak ako sa z dovolenky na Horehroní koncom augusta 1945 nevrátil môj otec, poslaný na vidiek pre riziko bombardovania Bratislavy a ocitol sa nedobrovolne "v centre diania" v Podbrezovej, ktorú si striedali Nemci a povstalci, takže hrdinsky sedel v pivnici, nad hlavou mu dunela delostrelba a prvý raz v živote by bol dobrovolne šiel prvého septembra do školy.
Tak ako sa už nikdy nevrátil do školy môj strýko, ktorého život v dvanástich rokoch ukončil povstalecký granát - hádzaný samozrejme na niekoho iného.
Tak ako sa už nikdy nevrátila do školy Danka Košanová či iní naivní teenageri, ktorí si mysleli, že sovietske tanky sa zastavujú pasívnou rezistenciou.
Tak ako sa z dovolenky nevrátilo x "Rebelov", ktorí videli svoju budúcnosť v krajinách bez komunistov a sovietskej pomoci.
Koncom augusta mi vždy na Horehroní stískajú hrdlo rôzne "povstalecké histórie", ktoré skončili náhrobkami s nápadne blízkymi dátumami narodenia a smrti. Koncom augusta ma vždy straší existencia neexistujúcej zadrotovanej hranice.
Napriek tomu ho mám naozaj rada. Keď už pre nič iné, tak preto, že sa dozviem od svojich detí, že "jéééé Traiskirchen - to je z toho televízneho seriálu" a som rada, že pre ne to je taký "rozprávkový" pojem ako Totuga, kotvisko Čiernej Perly a nie miesto, kde sa čaká na azyl.
Takže je august, bledá obloha, chladné rána a dovolenky...ktoré končia návratmi. Fajn.
