Cesta sa časom zmenila z asfaltu na makadam a potom už len narozjazdený prach a stuhnuté blato s neodškriepiteľnými koľajami popásoch - asi tank, po stranách sa objavovali len vypálené samoty aobčasné mínové polia...v jedinej živej dedine na okolí sa všetci domáciprišli pozrieť na exotov...
Motám sa vlastnými zákutiami. Strácam sa v sebe, v pocite vlastnejpohody, že všetko ide skratkou - síce okolo mínových polí, ale smer tomá správny.
Kráčame spolu pomedzi mínové polia, ako skúsení pyrotechnici sa nedotýkame zbytočne vecí, ktoré môžu vybuchnúť, cesta sa je deravá neschodná, ale jediná vedie smerom niekam.
Neviem presne kam, netuším či v príslušnej zapadnutej dedinke bude otvorená krčma s chladeným, alebo budú čakať so zamierenými samopalmi, idem, bez mapy na intuitívno, s istotou, že to bol blbý nápad, táto skratka, občas šliapnem do mínového poľa, odtrhne zo mňa časť dôvery, časť istoty, časť z môjho ja.
Už som veľká, za ruku sa držím sama a tvárim sa, že viem, kam idem...
blúdim...
