V romantizujúcich predstavách môjho detstva chudobný šuhaj svojou múdrosťou, šikovnosťou a pracovitosťou získal princeznú a mne sa slovo "chudobný" spájalo so skromnosťou, hrdosťou a schopnosťou prekonávať prekážky - na rozdiel od tých "bohatých", ktorí boli v svojej lenivosti odkázaní na prácu "chudobných". V rovnostárskej spoločnosti konca osemdesiatych, kde všetci mali "obývačku Stella" bol naozaj problém pochopiť, čo je chudoba - okrem pravidelných dodávok obrázkov černošských a indických slumov z televízie.
Prvú trhlinu dostala táto ilúzia v rozhovore s babkiným bratom, ktorý mi vysvetľoval, prečo "chudobní vstupovali do komunistickej strany - aby nemuseli pracovať a mali sa ako grófi". Nuž ak boli naozaj pracovití, prečo nechceli pracovať a ak boli naozaj múdri, ako mohli uveriť, že ich grófsky život nebude treba financovať? Vtedy som dostala argument v podobe facky za drzosť a na túto epizódu rýchlo zabudla. Pripomenula sa mi až neskôr v reálnom kapitalizme v bohatej krajine, kde si rodina "na sociálke" bez problémov kúpila auto a ľahko si spočítala, že je výhodnejšie nepracovať ako pracovať.
A potom som sa stretla s chudobou v reále. S ľuďmi žijúcimi v chatrčiach, či zničených bytoch, žobrajúcich drobné, ľudí bývajúcich bez vody a elektriny. Ale márne som medzi nimi hľadala toho šuhaja z rozprávok, ktorý svojou šikovnosťou menil svoj život. Stretla som sa s natiahnutými rukami, do ktorých neslobodno vložiť pracovný nástroj, s maximálnymi znalosťami svojich práv - bez vedomosti o tom, že existujú aj povinnosti, so závisťou až nenávisťou namiesto popisovanej hrdosti a miliónom dôvodov kto a prečo môže za to, "veď pozrite ako žijeme".
Na otázku prečo na stole neleží chlieb a maslo, ale najdrahšia čokoláda a fľaša vodky, prečo je byt plný smetí, ktoré nikto nevynesie, prečo cez okná nie je vidieť, keď obaja sú celý deň doma, prečo má dieťa deravé punčocháče a špinavé tričko, hoci voda tiekla a nite sú voľne dostupné, som veru rozumnú odpoveď nedostala. Prečo odmietli "obnosené" oblečenie, že nie je "značkové", prečo si celé týždne nenavarili, prečo celé dni trávili pred televízorom...
Po týchto susedoch som si začala túto vrstvu všímať. Bohužiaľ stále sa rozrastá. Ľudia, ktorí nechcú robiť nič pre to, aby zlepšili svoj život. Sú v podstate nespokojní, zúrivo závidia "bohatým" - hoci vo vedľajšom byte, ale za ich "mizerný život" môže každý iný, len nie oni...
Naša babka sa asi v hrobe otáča. Ona, ktorá roky "držala dom" bez tečúcej vody a kúrenia, ktorá prešívala v ruke dcéram šaty, "aby to nebolo vidieť, že sú obrátené", ktorá dokázala vyčarovať obed pre päťčlennú rodinu zo zemiakov, kapusty a prézlí. Ona, ktorá ma naučila vážiť si potraviny "kto vyhadzuje chlieb ako by peniaze vyhadzoval", "držať kasu" - "kto vyjde z mála, vyjde potom aj s veľa" a ktorá ma naučila, že chudoba cti netratí. Ak ju teda samozrejme má...
Na pamiatku mojej babky, ktorá by mala v týchto dňoch 99 rokov.
