Bol normálny pracovný deň v krajine, kde v decembri nie je žiadny dôležitý sviatok.
Santovia a soby v obchode vyzerali pôsobili dokonale deplacovaným dojmom.
Nemala doma stromček ani výzdobu. Neslzila pri Popoluške a nezháňala krkolomne ingrediencie na zemiakový šalát.
Bez nostalgie zaspomínala na minulé Vianoce v rodnom mestečku. Mama sa pohádala so sestrou kvôli pečivu, otec ohovoril rybu, strýko sa ožral ešte pred večerou, bratove deti ak neziapali, kedy príde "Jeeeeežiškooooo", ziapali, že darčekov je málo a nesprávne, švagriná šesťkrát vtipne poznamenala, že staré dievky by mali byť držané niekde zavreté.
Babka vyvliekla všetkých na cintorín, kde strávili družnú polhodinku hádaním sa so susedou kvôli ukradnutým kahancom a dedko zas na polnočnú, kde motív kázne bolo nadávanie "ročiakom".
1989ta repríza starej rozprávky v televízii a ako vrchol večera vreckovky a kniha od Steelovej, ktorú mama už prečítala. Jedovaté poznámky o cene darčekov, ktoré priniesla, "keď v tej cudzine toľko zarába", meškajúci autobus a hysterická tlačenica na letisku.
Bol pokojný večer bez kolied. Prečítala pár strán z knihy, vypila pohár vína.
Odignorovala smsky zďaleka. Šla skoro spať a ráno vstala svieža a spokojná do práce.
Bola to naozaj blbá a krutá náhoda, tá autonehoda.
V mestečku ďaleko odtiaľ sa rodina na päť minút udobrila prostred tradičnej hádky o dedičstve po babke a sociálnom štáte, aby začali dodatočne ľutovať, že s nimi nestrávila posledné "šťastné a veselé". V šiestej minúte ľutovania sa už zas hádali, tentokrát o tom, kto zaplatí prevoz či pohreb a či mala nejaký majetok.
Zato ona už mala Vianoce natrvalo.
