Po šiestich týždňoch bez jediného voľného víkendu po príchode domov.
Dieťa sa samé češe.
Vlasy má až po zadok, odmieta sa dať ostrihať, ale strašne nerada si ich dáva/la/ česať. Boj na hrebeň a slzy ... ale už je očividne po ňom. Dieťa ma už nepotrebuje.
Mladší syn oznamuje: "Ospravedlnil som ťa na rodičku".
Tony ospravedlneniek - od natáčania po infekčnú mononukleózu...ale očividne už som ten ospravedlňovaný ja. Dieťa ma už nepotrebuje.
Starší syn dokončuje projekt.
Hodiny a hodiny googlovania a úpravy textov...ale očividne to už zvláda. "Nepotrebuješ pomôcť?"
"Neeee, hotofkaaa...nooo, môžeš si to pozrieť - ale read only!!!" Dieťa ma už nepotrebuje.
Bingo. Takže ma už nikto doma nepotrebuje...vyautovala som sa sama. Prípadne som bola vyautovaná, niekým/čím iným, ale bolí to rovnako. Uvarím si čaj, pustím si niečo tvrdé a sentimentálne a rozmýšľam, či sa mám poľutovať alebo nakopať. To druhé sa mi zdá aktuálnejšie. Prečo obetovávam svoju rodinu práci??? Ni zisk, ni sláva z toho a...
Najmenšie dieťa sa ku mne potme pritúli a priplazia sa aj dva tučné pubertálne tiene.
"Mami, to je skvelé, že si doma, tak strašne nám tu chýbaš...Ostaň."
A ja rozmýšľam, či sa rozplakať či si poriadne vynadať, že som tu tak málo.
Čo tak 10 rokov penzie vtedy, keď mamu potrebujú jej deti?
Ja si to potom nadrobím, v čase, keď si budem musieť kúpiť psa, aby po mne niekto štekol :((((
