Pred vchodom stál chlapík. Oblečený očividne od kontajnera, ale pomerne čistý. Žobrák.
Vysekol mi staromódnu poklonu. "Milá pani, môžem vás pozvať na kávičku?"
Hop. Tak úplne krepá nie som, toľko viem, že v IKEA je káva k raňajkám zadarmo, číhal na niekoho, kto pôjde raňajkovať. Ale prečo nie, prečo stáť na zime pred obchodom, keď jedáleň už otvorili a prečo sama, keď sa mi tu núka spoločnosť.
Prijala som hru. "Tak ma teda pozvite."
Bezmyšlienkovite som si nahádzala na tácku raňajky. Krevetový sendvič, džús a kávu.
Prisadol si ku mne. "Vyzeráte otrávene, chce to vtip...Viete prečo dávajú záhoráci na noc rádio do chladničky?" Jasné, že viem, už roky, ale náladu mi to trochu spravilo.
Chlap mal na tácke naozaj len šálku kávy a šálku čokolády.
"Nechcete to niečim zajesť, aby tej káve nebolo smutno?" vytiahla som gastrolístok.
Trochu čudne sa na mňa pozrel. "A môžem si za to kúpiť, čo ja budem chcieť?"
Teraz som sa čudne dívala ja.
"Poviem vám vtip," začal inkoheretne. "Šnorer príde k pánu Kohnovi a dostane almužnu. O hodinu ide pán Kohn okolo reštaurácie a vidí tam šnorera, ako je krevetový šalát. Pán Kohn sa strašne nahnevá, ako míňa šnorer almužnu. Šnorer sa čuduje: Keď nemám peniaze, nemôžem jesť krevety, keď mám peniaze, nemôžem jesť krevety...kedy teda môžem jesť krevety?"
Pochopila som.
Vstal a za gastrolístok si kúpil krevetový chlebíček za 49 SK, bez morálneho kázania čo má robiť s darovanou vecou.
Naozaj, kedy môže moderný šnorer jesť krevetový sendvič bez toho, aby sme mu my, pre ktorých znamená gastrolístok sotva raňajky, dávali dobré rady do jeho - aj bez toho dosť ťažkého- života?
