Keď som mala trinásť rokov, vyzerala dostupná fantastická literatúra trochu inak. Alebo sme zúrivo optimisticky dobýjali vesmír, či zavádzali nové technológie, alebo zúfalo pesimisticky riešili ako bude vyzerať svet po tretej svetovej vojne. Oboje bol celkom fajn únik zo socialistického realizmu.
Moja trinásťročná predstava bola, že "keďže mi tento svet nevyhovuje, zmeníme ho a v budúcnosti bude iný...!", myslená úplne úprimne.
Andrej má trinásť rokov, má "genetickú výbavu" pre fantasy, ale tá jeho je iná.
Sú to rozprávky, pseudohistória, spájanie nadprirodzena so súčasnosťou.
Veľmi fajn únik zo súčasného realizmu.
Len jeho trinásťročná predstava je iná ako bývala tá moja.
"Keďže mi tento svet nevyhovuje, vymyslím si nejaký iný a uniknem doňho..." a tiež to myslí vážne.
Nuž generačný rozdiel - ja som ešte ako naivný fantasta šla svet zmeniť.
Môj pragmatický fantasta si už len vymýšľa paralelný a tento necháva svojmu osudu.
Prečo to v súčasnosti vzdal už puberťák?
Naozaj je presvedčený, že snaha niečo zmeniť je len rozprávka o čarodejníkovi či polobohovi.
Blbé.
