Vo vrecku som mala tri fotografie, ktoré sme vybrali na náhrobok našej "rodinnej hrobky" - babky, dedka a otca a vágnu predstavu ako majú keramické obrázky vyzerať. Objednávka bola vybavená rýchlo... potom som dostala naozaj nebežný kompliment. "Mladá pani, aký by som vám predal náhrobok?" spýtal sa muž spoza písacieho stola.
Každý znalec Remarqua spozornie. Túto scénu poznám z knihy Čierny obelisk...ale prebiehala trochu inak. Muž si ma premeral - od tenisiek po bundu a napriek tomu, že som protestovala, že náhrobok kupovať nemienim, otvoril vzorkovník.
"Mramor nie, okrem toho, že je drahý, je staromódny," hral sám so sebou hru na presviedčanie, "určite žula, napríklad tento červený, to je teraz hit", ukázal mi čosi, čím by som si ani schody nechcela dať obložiť, "alebo klasický čierny vysokoleštený so zlatým písmom, ak by ste chceli aj dlhší text"....
"No ale tento by sa vám naozaj mohol hodiť", ukázal na vyleštené srdce v čiernočervenej kombinácii ako keby mi predával topánky u Baťu v tridsiatych minulého storočia.
Keď som si nevybrala, nesklamaný zavrel vzorkovník, zdvorilo ma vystrkal von a pobral sa očividne na obed.
Ale mne nasadil do hlavy chrobáka. Potešená aspoň tým, že mi neponúkol náhrobok v tvare macíka či slniečka, som začala uvažovať, ak by som si mala vybrať podobnú obchodnú komoditu, čo by som chcela.
V príjemnom jarnom dni sa v prázdnom cintoríne výborne meditovalo o odťažitostiach, hlavne pri spomienke na babku, ktorá si fotku na náhrobok vybrala cca 40 rokov pred smrťou a dôrazne nás všetkých upozornila, že na nej "musí byť pekná". Takže teda aký?
Určite nie tie moderné vyleštené krabice, všetky rovnaké, ktoré vyzerajú ako keby ich mali v Tescu v akcii. Keď už tak už... málo otesaný žulový menhir, staromódny pieskovcový oblúk s palmovým listom, mramorového plačúceho anjela či vyleštený obelisk ála 30te roky? Alebo rovno hrobku - vymurovanú hrobku s ťažkým vekom so štyrmi až šiestimi pobronzovanými kruhmi na zdvihnutie ako vystrihnutú zo starého filmu o upíroch?
Neviem si veru vybrať. Oscilujúc od nihilizmu úplnej zbytočnosti vlastného hrobu - aj tak si ho neužijem, po vyššie uvedené možnosti, som si pred cintorínom kúpila levanduľu na okno, lebo mi stará vymrzla a nevyriešila kamenárovu dilemu.
Takže zatím...mám miesto na meno na obyčajnej sivej žule look "pravé osemdesiate", aj s fotkou (musí to byť rozmer "6na8", dnes som veľmi poučená) a som fakt zvedavá, kedy ma znova prepadnú podobné nápady.
Pozor, mám to geneticky podložené, babka plánovala svoj pohreb 40 rokov pred smrťou, tak aby som začala.
