Cesta odniekal niekam. Malo aut, pomerne vysoka rychlost. Hlasna hudba, sledovanie prirodnych kras. Hadka deti o komix, mazanie cokolady na potahy, vyliate limo.
Za zakrutou brzdna draha. Krizom cez cestu motorka. Motoristicka cizma prejdena kolesami.
V odstavnom pruhu mrtvy. Nemusim ani zastat, aby mi to bolo jasne.
Odstavujem, vyberam mobil, priblizne urcujem polohu. Profesional profesionalovi. Br.
Natahujem reflexku, nemam zaujem, aby niekto sejmul mna, zamykam deti v aute.
KPR ma byt zahajena co najskor. Je.
Resuscitujuci sa maju striedat cca po 3 minutach. No tazko si to vymenim s niektorym synom.
Resuscitujuci ma dbat o vlastnu bezpecnost. Je to ok. Nikde ziadna krv.
KPR ukoncujeme pokial nie su znamky dychania a obehu do xx minut, alebo po vycerpani resuscitujuceho.
Hm. Nestihla som sa vycerpat. Sanitka tam bola za cca 6 dlhych minut.
Cervenackovia ma vystriedali, pochvalili, zlegitimovali.
Este som tam chvilu stala. Nieco ako posledne zbohom tomu muzovi, co ma tri kilometre predtym predbehol a hladko a pravdepodobne aj bezbolestne si na 120tom kilometri zlomil vaz.
Prave tu mohli byt moje brzdne drahy. O zvodidla mohlo by omlatene moje auto.
Na tejto zemi som mohla lezat ja, komix mohol lietat vo vetre a auta mohli drvit Barbinu...
Dolezito sa tvariaci lekar mi potriasol rukou. Ziadne emocie. Len deti su napadne tiche.
A nikto nezastavil.
