V podobnom záchvate som sa pozrela na generáciu "svoju". Máme sa v podstate fajn. Materiálne rozhodne oveľa lepšie než pred 20 rokmi, ked sme si rozbijali svoje naivné hlavy v snahe nebyť ako svoji vlastní rodičia pasívne čakajúci "až to padne" na svojich chatách s pestovanou záhradkou potichu pospevujúc protestsongy pri ohníčku s pohárom piva, "aby susedia nepočuli".
Keď som bola malá, dostávala som od mamy na svoje "chcem" stereotypnú odpoveď "a ja chcem mercedes". Dostupnosť mercedesu pre moju mamu v jej štyridsiatke bola asi taká ako pre mňa víkendový výlet na Floridu - čže čiste teoretická. A ja som to nenávidela. Bola som presvedčená, že to čo chcem aj dokážem. A veruže nás bolo viac.
Túžba pozdvihnúť spoločnosť, "niečo" urobiť pre druhých, zmeniť tvár mesta, politiky, vzťahov či úroveň svojej práce z nás priam syčala. Chceli sme niečo robiť pre druhých. Ako krabička zápaliek s hlavičkami vedľa seba. Stačí jedna zapálená a vzbĺknu všetky. Hm. ChceLI.
Ako z každej generácie sa vyčlenilo pár tých, čo sa vyznajú a šli v presných šľapajách tých, čo sa vyznali. V idealistických časoch som si myslela, že majú problém sa ráno pozrieť do zrkadla na ten špinavý xicht...ale už viem, že sa oholia hladko či namakeupujú na pekne. A tí ostatní?
Tí, čo dvadsať rokov poctivo chodili voliť a zúrivo sa hádali o politike? Tí, čo trávili stovky hodín neplatených nadčasov v práci, "aby sa niečo zlepšilo"? Tí, čo naozaj verili, že treba priložiť ruku k dielu, aby ten ich svet bol celý nejak lepší?
Nuž ako tá škatuľka plná zápaliek s hlavičkami vedľa seba. Horeli, horeli...až vyhoreli.
Vyhoreli do mechanického vykonávania svojho zamestnania, do vlastnej záhradky a grilovačky s gitarou - Kryla už spievajú nahlas, lebo veď "vzkříšení mrtvých nehrozí" a...
...sú presne takí istí ako prisahali, že nebudú...ako ich rodičia. Vyhorení, rezignovaní a viacmenej vo vlastnej subkultúre slobodní a spokojní. Len bohatší od nich o jednu skúsenosť. Nie je to "socíkom" a je zbytočné čakať, kým "to padne". Nemá čo padnúť, je to v nás.
Tak sa nejak minula "novembrová" generácia idealistov. Vyplytvala sa a už sa len prizerá ako začínajú trieskať hlavou do toho múra ich deti.
Je jej škoda? Ťažko povedať. Chcela spoznať úspech v práci, spoznala mobbing, bossing a burn out. Chcela spoznať "slušnosť v politike", spoznala dokonalý kartel. Chcela spoznať krásu a slobodu, spoznala Vyvolených a Farmu. Chceli dávať a dávali. A minulo sa.
Tak ako skončí prvá láska. Nenávratne.
Snažili sme sa asi málo. Ale "našich" 20 rokov sa už minulo. Vlastne vyplytvalo. Ostala len zdedená a potvrdená skepsa. Nehovorte to mojim deťom, možno sa to podarí im... (ozvala sa posledná idealistická bunka).
Ozaj, nedáme posedenie pri ohníčku? Noci sú krásne teplé a rána tiché.
Neplytvajme aspoň životom v druhom polčase.
