Nočné zvuky nemocnice sú dosť typické.
Hučí klimatizácia, občas buchnú dvere, zašumí výťah.
Na oddelení zapípa pumpa, zazvoní monitor.
Ťapkanie drevákov sestričiek, zavrčanie signalizácie, zaplakanie dieťaťa.
Kde-tu sa ozvú zvuky, ktoré sem nepatria. Niečo spadne, vrznú dvere, prejdú kroky.
Už to neriešime. Vieme o nich. Neradi počujeme iba plač či signalizáciu z prázdnej izby.
K týmto zvukom patrí aj dáma v lodičkách.
Je nezameniteľná. Nikto z nás do práce nenosí vysoké opätky a neklopká nimi v noci po prázdnej chodbe. Keďže som ju nikdy nevidela, neviem ako vyzerá. Už som prestala vybiehať na chodbu, aby som ju prichytila. Predstavujem si ju v červených prilehavých šatách a lodičkách, s retro účesom zo šesťdesiatych rokov.
Neviem, prečo k nám chodí. Jej existencia nijak nesúvisí s životom ani smrťou personálu ani pacientov, s ročnou dobou či návalom a odlivom práce. Občas príde, prejde oddelením...
a zas na nejakú dobu mizne.
Bude to už pár rokov, čo sme si kolektívne dokazovali, že plač, ktorý sme počuli z prázdnej izby má nejaké logické vysvetlenie...Už to nerobíme. Popadané predmety pozbierame, otvorené dvere zavrieme a neriešime...
ani dámu v lodičkách.
Venované dnešnej nočnej smene - a všetkým ostatným, ktorí vedia o čom píšem.
