Po výmene zimných pneumatík za letné, odložení hrubej vetrovky a obutí tenisiek sa začínam obzerať po neumytých oknách bytov. Odhadujem, ako dlho a prečo je prázdny, robím tajné prechádzky skúmajúc výhody a nevýhody rôznych lokalít, čítam inzeráty a bavím sa eufemizmami typu "Kopčianska dobrý vchod" či "Rybničná slušní susedia", šacujem nesvietiace okná v novostavbách.
S nástupom horúčav sa vydávam na cesty. Užívam si každý rozpálený kilometer, vyžívam sa vo výrobe itinerárov, priam sa prevteľujem do vlastnej navigácie. Odkedy som si vyskúšala čo obnáša ovládať dinosaura ciest, sadla by som do ťahača a zastavila by ma len povinná prestávka. Z Amsterdamu do Viedne s tulipánmi či z Benátok do Beogradu s riflami. Pomaly, ale iste. A nepredbiehala by som na horských stúpaniach.
Keď zozlatnú listy na stromoch, vstúpi do mňa duch Dekreta Matejovie. Lačno pozerám do lesa, vyrazila by som pestovať stromy, klopkať po kmeňoch merťukom, hľadať zvážnice aj sledovať kto i čo mi v revíri rastie, množí sa i škodí. Moju mizernú mušku mi snáď šikovnejší lovci prepáčia. Stromy nevynášajú klebety, chodím si tam pokecať radšej ako kamkoľvek inam.
V poriadnom mraze a krátkom dni konečne rozkrývam svoju hemingwayovskú túžbu. Písať tak pre niekoho, kto mal ten "jeden životný" nápad, ktorý živí jeho i ostatných. Rozpisovať dialógy pre niektorého z pisateľov fantasy...veď stačí nahodiť pointu...a v istej konštelácii mysle a tela to píše samo. Večer len pohár vareného vína a kde tu vlastná myšlienka do textu.
Bdelé sny tohto druhu má asi väčšina populácie...Netúžila som nikdy byť herečkou, modelkou, letuškou a len ma lízli sny typu dopravný pilot, režisér, vatikánsky knihovník či kastelán starého hradu.
Ale každú jar som realitný agent, každé leto kamionista, každú jeseň lesník a každú zimu neúspešný spisovateľ.
Aspoň v duchu, vždy, keď sa znova prirovnávam k odhodenej zápalke.
