Endogénne endorfíny

V pracovný deň doobeda chýbajú na hrádzi športovci.Pomalé slnko, snežienky a pach schnúcej zeme. V ohrade dievča lonžuje šimla. S viazaničkou medvedieho cesnaku od Rusovského jazera idem viacmenej v protismere. Jarí dôchodcovia na bicykloch i korčuliach a mamičky s kočíkmi - od skoro rovesníčok po skoro dcéry. Sviatočný pocit mi prišíva na tvár úsmev. Malý test. Dôchodcovia väčšinou vážne kývnu, plne zamestnaní výkonom. Mamičky sa tvária neutrálne až zamračene. Čím športovejší kočík a vybavenie, tým zarytejší výraz. Začínam sa usmievať zlomyselne, aby som vyprovokovala kukuč "doba na mně tíží svou ponurostí" a prikrytie dieťaťa - asi pred urieknutím. Zrazu mi ktosi úsmev vracia. Poznanie ma skoro zhodí z bicykla. Spolužiačka zo základnej školy s obyčajným "city" kočíkom, vyškerená ako keby vyhrala v športke. "Si sa dala na staré kolená na výrobu dorastu?" "Čo si z jadérek???? To je vnučka," hrdo predvedie vysmiateho syslíka v zelenej čiapke. Vtáky vrieskajú ako o závod. Na moste duní vlak. V ohrade dievča lonžuje hnedáka a labrador sa snaží chytiť straku. Škeríme sa na seba ako bláznivé. Jar je tu.