O jednej veci sa hovorí menej, než by sa malo. Na jednej z poslednýchHNclub prednášok povedal František Imrecze vec, ktorá je ukazovateľom toho, prečo má pred sebou slovenská digitalizácia ešte dlhú cestu. Finančná správa zaviedla pre podnikateľov možnosť využitia elektronických formulárov na darovanie 2 % z príjmov. Väčšina z týchto 2 % však prišla fyzicky. Nikto sa tomu nemôže čudovať. Ak nevieme, že niečo funguje, ako by sme to mohli využívať?
A práve to je jeden z najväčších problémov slovenskej digitalizácie. Premrhané zdroje neznamenajú, že sa vôbec nič na poli digitalizácie neuskutočnilo. No ak by sa ušetrilo niekoľko miliónov, mohli by sa investovať do edukácie občanov. V elektronickej, alebo aj printovej forme vysvetliť, kde a ako kliknúť, čo spraviť, prečo, a čo na to potrebujem. Vďaka tomu by sa aspoň mierne preklenul problém s nepochopiteľným UI a UX portálov ako Slovensko.sk. Nebolo by to riešenia, ale skôr dočasná náplasť, pretože aj skúsenejší používateľ má problém orientovať sa v systéme, ktorý by mal pochopiť aj laik alebo začínajúci živnostník.
Slováci sú zvyknutí na osobný úradný kontakt. Vzdialenosti medzi mestami, obydliami a úradmi nie sú také veľké, ako u našich západnejších susedov alebo v škandinávskych krajinách, preto doteraz nebol dôvod zavádzať riešenia „na diaľku”. Slovensko sa ale chce priblížiť západným krajinám, preto zmeny zavádza tiež. Pri takýchto zmenách nestačí zobrať základ systému alebo procesov z iných krajín, dať naň nálepku SK a tešiť sa, že sa posúvame do budúcnosti. Ešte kľúčovejšie je adaptovať riešenie slovenskej mentalite a tomu, ako bežný Slovák komunikuje s úradmi. Prispôsobiť túto komunikáciu tak, aby bol občan spokojný a netŕpol už pri predstave nalogovania sa do systému pomocou elektronického občianskeho preukazu.
