V potokoch tečie číra voda, deti skáču po drevených mostoch a nevadí im, ak skĺznu do vody a udrú sa o kameň. V obchodoch stoja ľudia v radoch, čakajú na mlieko v sklených fľašiach, pekár práve vykladá na pult čerstvý chlieb. Sused sa so susedom rozpráva bez závisti a zlosti. Nikoho netrápia alergie, peniaze či obezita . Ľudia sa rozprávajú medzi sebou o svojich zážitkoch, preberajú staré, čiernobiele, fotky. Kamarát čaká kamaráta na ihrisku s loptou, dievčatá si pletú vence z púpavy. Zem je čistá, jej obyvatelia žijú v súlade s prírodou a vážia si dary poľa oveľa viac ako ropu či zlato. Nepoznajú vojnu, materiálne hodnoty pre nich nič neznamenajú...
Otváram oči.
Prednedávnom sme si pripomínali Deň Zeme. Deň, keď by sme sa mali na chvíľu zastaviť a pripomenúť si tú, ktorá nám všetkým poskytuje domov. Tú, ktorá zvládla ťarchu meteoritov, dinosaurov, mamutov. Nezničili ju doby ľadové, ani povodne. Jej najväčšou záťažou nie sú ani búrky, ani ľadovce, nie sú to ani tornáda, ani obdobia sucha. Sme to my- „koruny tvorstva“ .
Zaslúžime si však toto pomenovanie? Homo sapiens - človek rozumný. To sotva. Pozerám na krajinu okolo seba. Prečo sme takí neuvedomelí ? Prečo musíme zničiť všetko, čo nám stojí v ceste? Staviame diaľnice, továrne, odpadky už dávno nepatria do koša a jediné, čo nás zaujíma je mienka iných. Koho zaujíma nejaká „ZELENÁ PLANÉTA“ ? Veď nám dáva „iba“ život. Nezáleží na tom, čo sa deje s dažďovými pralesmi, ktoré sú domovom pre nekonečné množstvo živých organizmov. Nezáleží na čoraz väčšej erózii pôdy, ktorá vedie k nevratnému poškodeniu ekosystému. Umývanie áut pri tokoch riek a vypúšťanie splaškov do morí je dnes už bežná vec, ktorú nikto nepovažuje za nesprávnu.
Privlastňujeme si všetko, čo nám Zem dáva a pritom si neuvedomujeme, že my sme tá malá kvapka, ktorá by mala chodiť po špičkách a ďakovať za to, že tu vôbec ešte môže byť. Rastliny, moria, oceány, živočíchy, sopky... Toto všetko tu bolo dávno pred tým, ako sme my čakali na blesk. Tieto spoločenstvá bez nás dokázali existovať, vyvíjať sa a žiť v harmónii. My sme tí, ktorí túto pohodu narušili. My ubližujeme, klčujeme, zabíjame. My znečisťujeme a zaberáme priestor, ktorí nám nikdy nepatril. Hľadíme na svet cez ružové okuliare a tvárime sa, že žiadny z týchto problémov sa nás netýka, snažíme sa vyhnúť ich riešeniu a ospravedlňujeme sa pred sebou.
Mali by sme si uvedomiť, že príroda bez nás dokáže existovať. Naše srdcia sa stávajú tvrdými, pretože sa od nej vzďaľujú. Naučme sa ju počúvať a chápať! Naučme sa ju milovať a potom môžeme milovať seba.
